Život je len jeden

Kapitola č.10: A život ide ďalej...

Od onoho dňa na futbalovom ihrisku sa opäť všetko dostalo do zabehnutých koľají a oddelené životy Sophie a Stephana sa deň za dňom spájali v jeden spoločný. Mladý pár našiel spojencov nielen v Markovi, ktorý svojho syna vo vzťahu podporoval, ale i v Paule, ktorá po dohode s pani Altmanovou brávala Sophiu na víkendy k sebe. Vďaka tomu mohla dievčina stráviť vonku viac času, než bola predpísaná večierka v domove.

Obaja, Sophia i Stephan, sa bez väčších problémov dostali na svoje vysnívané stredné školy a so vzájomnou podporou ich aj úspešne vyštudovali. Po zakončení štúdia maturitou začal Stephan pracovať ako fotograf jedného prírodovedného časopisu a externe spolupracoval i priamo s vedcami z Akademického ústavu prírodných vied v Berlíne. Jeho otec po dlhom zrelej úvahe prijal povýšenie na miesto asistenta riaditeľa zahraničnej pobočky ich firmy a odsťahoval sa do Rakúska. K tomuto rozhodnutiu ho primäl najmä fakt, že Sophia dosiahla plnoletosti a musela opustiť domov. Chcela si nájsť vlastný byt a Stephan chcel pochopiteľne bývať s ňou. Chcel im pomôcť najlepšie ako vedel a tak im prenechal vlastný byt a s veľmi dobou zámienkou sa odsťahoval a vložil opraty ich životov do ich vlastných rúk. Chodili spolu dosť dlho na to, aby vedel, že ich vzájomná láska a porozumenie sú úprimné, a že sú obaja dosť zodpovední, aby sa o seba postarali.

Kedykoľvek na tých dvoch pozrel, nemohol sa ubrániť spomienkam na to, že medzi ním a Elein to kedysi bolo rovnaké. Aké to asi mohlo byť, keby im to spolu vydržalo? Keby... slovko vyvolávajúce nespočetné množstvo otázok, s rovnakým počtom nevyslovených a chýbajúcich odpovedí. Bolo zbytočné zaoberať sa minulosťou, človek musí hľadieť vpred a žiť v súčasnosti.

Sophia ani po svojom odchode z domova nezabudla na tých, ktorí jej v živote boli oporou a pomohli jej vo chvíľach, keď sa nemala na koho obrátiť. Doštudovala strednú školu a našla si prácu ako pomocná učiteľka v materskej škole. Bola rozhodnutá pokračovať v štúdiu na univerzite, ale potrebovala si najprv našetriť nejaké peniaze a postaviť sa na vlastné nohy. Veľmi jej pomohol návrh Stephanovho otca, ktorý im prenechal voľný byt. Mala tak o starosť menej. V práci problémy nemala a tak dúfala, že všetko aj naďalej pôjde tak, ako by si želala.

V ten deň sa rozhodla pred návratom domov zastaviť v domove a pozdraviť niekoľko známych. Tiež chcela informovať pani Altmanovú o svojich pokrokoch a ďalších plánoch, pretože staršia žena jej neustále kládla na srdce, ako veľmi jej na Sophiinej budúcnosti záleží. Nechcela ju sklamať a dúfala, že z nej bude mať radosť.

Pozrela na hodinky a pridala do kroku. Bola unavená, deti jej dnes dali naozaj zabrať, no vyhliadka príjemného stretnutia a možno šálky dobrého čaju jej hneď zdvihla náladu. Stephana doma telefónom nezastihla a tak dúfala, že sa nebude strachovať, ak sa trochu zdrží.

Bez zaváhania prešla bránkou vedúcou na chodník pred domovom a pevným krokom vošla do budovy. Okamžite sa na ňu vrhli všetci jej známi a zahŕňali ju otázkami, na ktoré nestíhala ani odpovedať. Napokon ich vychovávateľky zahnali na večeru a ona sa pobrala za riaditeľkou.

„Dobrý večer, madam,“ pozdravila a milo sa na starú ženu usmiala.

„Sophia, dievča, kde sa tu berieš? Nože poď dnu a posaď sa! Ako sa ti darí?“ vychrlila zo seba pani Altmanová a Sophia mala pocit, akoby sa scéna spred pár minút zopakovala.

„Mám sa dobre, ďakujem. Práca v škôlke je vyčerpávajúca, no krásna zároveň. Deti dokážu z človeka vysať každučký kúsok energie, no zároveň vám jej na oplátku toľko dodajú...“ rozplývala sa a obe ženy sa pri tom výroku chápavo usmiali.

„Dáš si čaj?“ navrhla riaditeľka a Sophia vďačne prijala. Chvíľu len tak nezáväzne konverzovali a informovali sa vzájomne o novinkách, ktoré sa udiali v ich okolí, keď úsmev na tvári pani Altmanovej zmizol a nahradil ho zamyslený, ba až ustaraný výraz.

„Musím ti niečo povedať, dieťa,“ začala zľahka.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa dievčina poplašene.

„Ako sa to vezme,“ pripustila riaditeľka. „Pred pár dňami sa tu zastavil akýsi mladý detektív a vypytoval sa na teba,“ oznámila jej.

„Na mňa?“ nechápala. Prečo by sa o ňu mal niekto zaujímať? A v tom jej to došlo. Nebolo to tak dávno, čo mala narodeniny a to znamená...

„Hľadajú ma?“ spýtala sa pošepky.

„Už to tak vyzerá. Tvoja biologická matka by sa s tebou rada stretla a chcela by ti vysvetliť okolnosti, za ktorých sa to všetko udialo.“

„Ale prečo teraz? Čo si myslí, že tým zmení? Osemnásť rokov sa tvárila, že neexistujem a teraz si len tak príde a chce sa dožadovať... čoho vlastne? Pochopenia? Odpustenia?“ šepkala zronene. Nevedela, čo by mala cítiť. Kedysi dávno túžila po okamihu, keď sa ocitnú tvárou v tvár, pozrú si do očí a povedia si, čo skutočne cítia. Chcela jej povedať, ako veľmi jej svojim rozhodnutím zničila život, koľkému utrpeniu ju tým činom vystavila, a hlavne chcela vedieť, prečo to všetko musela znášať. Chcela vedieť, či bola len omyl prírody, o ktorý nik nestál, alebo na to tá žena, jej „matka“, mala skutočný dôvod. Ale teraz si nebola istá, či to ešte stále chce. Jej život sa konečne zmenil k lepšiemu a ona nechcela nechať kohokoľvek, aby ho znova obrátil naruby. A už vôbec nie žena, ktorá sa pred mnohými rokmi vzdala akéhokoľvek nároku na zásah do jej života.

„Čo mám robiť?“ spýtala sa zúfalo a pohľadom hľadala pomoc u svojej učiteľky a radkyne.

„Ten detektív mi nepovedal veľa, ale dala som mu tvoju adresu, aby ťa mohol kontaktovať on, alebo tvoja pravá rodina. Môžeš odmietnuť, ale vo vlastnom záujme by si si možno mala vypočuť stanovisko svojej matky,“ poradila jej mierne.

„Ona ale nie je moja matka! Matky neopúšťajú svoje deti po pôrode a nenechávajú ich napospas ich osudu! Kde vôbec nachádza odvahu chcieť mi pozrieť do očí?“ kričala zmätená Sophia, tvár skrútená v bolestnej grimase.

„Máš pravdu, to matky nerobia. Matky väčšinou chránia svoje deti pred tým, čo by ich mohlo postihnúť. Ja ani ty o tej žene nič nevieme, ale čo ak sa ťa skutočne snažila len chrániť? Viem, čím všetkým si v živote prešla, ale uváž svoje rozhodnutie, dieťa! Ty sama potrebuješ poznať odpoveď na svoju otázku: Prečo? Len tak môžeš nájsť mier vo svojej duši a žiť ďalej s čistým štítom,“ dohovárala jej potichu, no dôrazne.

„Takže to mám skúsiť?“ spýtala sa nedôverčivo.

„Nič viac nežiadam a nik žiadať nebude, uvidíš. Je to tvoje rozhodnutie a keď tú ženu vypočuješ a i tak sa rozhodneš neprijať ju do svojho života, nik na svete nemá právo tvoje rozhodnutie spochybňovať,“ uistila ju.

„Ďakujem,“ zamumlala Sophia znavene a na chvíľu sa medzi nimi rozprestrelo ťaživé ticho, ktoré preťala ona svojim rozlúčením a odchodom.

Keď sa vrátila domov, byt bol prázdny. Napriek tomu, že Stephan určite nebol ďaleko a každú chvíľu sa k nej mal vrátiť, cítila sa osamelo. Schúlila sa do klbka na posteli a premýšľala o tom, čo sa dnes dozvedela a o tom, ako to zmení jej život. Takmer zabudla na ženu, ktorá sa v ten deň pristavila pri plote a sledovala rozjašené deti z ich škôlky. Ani v najmenšom si tú milú dámu nespájala s niekým, kto by bol schopný vzdať sa vlastného dieťaťa, veď predsa vychovávala synovca, chlapca, ktorý ani nebol jej vlastný. Prečo toho neboli schopní aj iní, pýtala sa sama seba tesne predtým, než vyčerpaním zaspala.