Život je len jeden

Kapitola č.1: Nehoda

Hodiny na mestskej veži práve odbíjali polnoc, keď sa dvere berlínskej pohotovosti rozleteli dokorán a dnu sa s nosidlami vrútilo niekoľko záchranárov v červených bundách.

„Čo tu máme?“ spýtala sa žena v bielom plášti, ktorá práve stála pri pulte a bola najbližšie. Podala kartu, ktorú mala v ruke, zdravotnej sestre za pultom a hnala sa k nim.

„Autonehoda. Dieťa v bezvedomí, asi štyri roky, podozrenie na vnútorné krvácanie do brušnej dutiny. Dýchanie povrchné, tlak....“ záchranárka ďalej vymenovávala hodnoty a informovala lekárku o životných funkciách dievčatka, ktoré práve priviezli.

„Sála číslo dva,“ zavelila medzitým žena v bielom plášti a brala si rukavice. Ako náhle dievčatko presunuli z nosidiel na vyšetrovací stôl, prevzala vedenie a rozdávala príkazy zdravotným sestrám vyškoleným pre prácu na pohotovosti.

„Intubačnú sadu!“ prikázala a len čo ju mala v ruke, pustila sa do zákroku.

Asi o pol hodiny neskôr bol stavu malej pacientky stabilizovaný a mohli ju previesť na chirurgiu, kde mali zastaviť krvácanie z natrhnutej sleziny.

„Kde má rodičov?“ spýtala sa lekárka sanitárky, ktorá ešte vypĺňala papiere dievčatka, ktoré priviezli.

„Matka bola na mieste spolujazdca mŕtva skôr, než sme prišli a otca priviezli hneď po nás. Je na operačke, ale obávam sa najhoršieho. A ako je na tom tá malá?“

„Myslím, že bude v poriadku. To vnútorné krvácanie nebolo masívne, s tým si chirurgovia poradia. Mali by sme informovať nejakých príbuzných, poznáte mená?“ vyzvedala mladá lekárka a miesto odpovede dostala do ruky vodičský preukaz otca. Edward Lohr, 32 rokov. S tým a spolu s ďalšími informáciami si sadla k počítaču vo svojej pracovni a skúsila prejsť databázu bývalých pacientov nemocnice. Nič nenašla a tak sa musela spoľahnúť na prácu polície, ktorá dorazila asi o hodinu neskôr.

Keď sa na druhý deň zobudila, bola vystrašená. Nepoznala to tu. Všade okolo nej viseli hadičky a jednu mala dokonca pripevnenú na akúsi ihlu zapichnutú v ruke. Nebolelo to, ale strach z neznámeho ju doslova ochromil.

„Mami? Tati!“ zavolalo dievčatko potichu a keď mu nik neodpovedal ani keď to skúsilo hlasnejšie ešte niekoľkokrát, vykotúľali sa jej z očí slzy veľké ako hrachy. Tuho zavierala oči a snažila sa ich držať zatvorené, kým sa jej to všetko neprestane snívať a ona sa opäť zobudí vo svojej postieľke.

Dvere izby sa otvorili a ona začula tiché kroky.

„Mami?“ hlesla na skúšku a jedným pootvoreným očkom zazrela, ako sa záves pri jej posteli odhrnul. V mihu otvorila obe oči, v očakávaní, že ju mamička vezme do náručia a bude ju kolísať, až kým sa neprestane báť a nezaspí.

„Už si hore, maličká? Bolí ťa niečo?“ spýtala sa starostlivo mladá sestrička v bielej rovnošate. Dievčatko zamietavo pokrútilo hlavou, no slzy zastaviť nedokázalo.

„Kde je moja maminka?“ spýtala sa malá a uprela na sestričku svoje veľké hnedé očká.

„Maminka tu teraz nie je, srdiečko. Ako sa voláš? Ja som Paula,“ predstavila sa.

„Sophia...“ zašepkala a zovrela pery do úzkej linky. Pocítila, ako ju Paulina ruka pohladkala po tvári a zotrela jej slané potôčiky sĺz.

„Neplač, Sophia. Uvidíš, že zas bude dobre. Ak ťa naozaj nič nebolí, budem teraz musieť na chvíľku odísť, ale keby si niečo potrebovala, zazvoň na tento zvonček a prídem ja, alebo iná sestrička, dobre?“ vysvetľovala trpezlivo a keď Sophia prikývla, nechala ju opäť samotnú.

Pozorne načúvala okolitým zvukom a hoci bola veľmi unavená, snažila sa nezaspať. Nechcela spať, keď prídu jej rodičia a navyše sa bála tých zvukov. Nepoznala ich. Nepoznala ani miesto, kde teraz bola. Najradšej by sa vydala na obhliadku, ale ten neidentifikovateľný strach jej v tom bránil. A tak si len pritiahla prikrývku vyššie a s očami doširoka otvorenými čakala, kto, a či vôbec za ňou príde.

Denne k nej chodili lekári a sestričky a všetci na ňu boli veľmi milí. Ale nik jej nepovedal, kde sú jej rodičia a prečo za ňou ani raz neprišli. Už si začínala myslieť, že ich niečím nahnevala a oni ju už nechcú. Neustále pozerala na dvere, odmietala hrať sa s inými deťmi a dožadovala sa maminky.

V ten deň jej bolo obzvlášť úzko. Bola smutná a ani len obľúbená bábika, ktorú jej priniesla tá milá sestrička Paula, jej nespravila radosť. Raňajok sa ani nedotkla a za posledných pár hodín sotva prehovorila. Keď sa dvere izby otvorili, pozrela tým smerom a nádej, ktorú v nich bolo vidieť, nešlo prehliadnuť. Bola to však len akási paní. Nepoznala ju a tak sa zamračene otočila k svojej bábike a bezmyšlienkovite ju hladkala po jemných vláskoch.

„Ahoj, Sophia,“ oslovila ju neznáma, no ona len mlčala. „Krásna bábika. Dala si jej nejaké meno?“ spýtala sa so záujmom a sadla si k nej na posteľ. Sophia pokrútila nesúhlasne hlavou a na svoju návštevníčku ani len nepozrela.

„Sophia, máš nejakých príbuzných, okrem maminky a otecka?“ spýtala sa odrazu.

„Kedy príde maminka?“ ožilo konečne dievčatko.

„Je mi ľúto, anjelik, ale maminka ani ocko za tebou nemôžu prísť. Spomínaš si, čo sa stalo? V tom aute, predtým než ťa sem priviezli?“ spýtala sa, no dievča opäť len pokrútilo hlavou.

„Vieš, vaše auto narazilo do iného a tvoji rodičia boli zranení vážnejšie ako ty. Lekári a sestričky sa snažili im pomôcť, ale nedalo sa. Oni... oni šli do nebíčka a odtiaľ na teba teraz dávajú pozor,“ vysvetľovala opatrne sociálna pracovníčka.

„Oni za mnou neprídu? Nahnevali sa?“ vzlykla Sophia. Žena ju sprvu len hladkala po vláskoch.

„Nenahnevali sa. Ver mi, že keby mohli, boli by tu s tebou a nechceli by, aby si plakala,“ vysvetľovala trpezlivo, ale keď sa Sophia usedavo rozplakala, pritiahla si ju do náruče a tíšila ju, až kým vyčerpaním nezaspala.

Podľa jej správania usúdila, že je v posttraumatickom šoku z nehody, a smrť oboch rodičov jej v tomto stave veru nepomôže. Snáď sa z toho rýchlo spamätá, ak bude umiestnená do nejakej pestúnskej rodiny. S tichým povzdychom nechala Sophiu spať a šla písať správu, ktorú by mala zajtra odovzdať vedúcemu sociálneho odboru.

Kapitola č.2: Lúčenie