Život je len jeden

Kapitola č.14: Prísľub

Všetko už bolo pripravené na slávnostnú večeru, ktorú Alan sám pripravil a neostávalo mu iné, než počkať na oslávenkyňu. Hoci mala narodeniny už pred troma dňami, nebol čas zorganizovať to skôr. Najprv totiž mala rodinnú oslavu s otcom a súrodencami, a potom ďalšiu v práci. Bol teda odsunutý na vedľajšiu koľaj, ale zmieril sa tým a dúfal, že tým, čo pre ňu chystá, si to obaja vynahradia.

"Ahoj! Prepáč, že idem neskoro, ale cesty boli upchaté," ospravedlňovala sa s previnilým úsmevom, no on nad tým len mávol rukou.

„Prišla si a to je hlavné. Červené či biele víno? Nevedel som, ktoré piješ, tak som vzal obe,“ oznámil a podišiel k chladničke.
“Dám si červené, vďaka,“ odvetila a počkala, kým jej podal pohár a odviedol ju k slávnostne prestretému stolu.

„Teda! To vyzerá úžasne. To si varil sám?“

„Jedno z mojich malých tajomstiev, o ktorých ešte nevieš,“ odpovedal a nespúšťal z nej oči. Mala na sebe krátke čierne šaty na ramienka, obopínajúce jej zvodné štíhle telo. Či si to už uvedomovala alebo nie, uchvátila ho a vyrazila mu tým dych. Keby nevedel, čím všetkým si už prešla, na prvý pohľad by ju tipoval na šťastnú a úspešnú mladú dámu. Modriny i ďalšie známky násilia na jej tele už zmizli a jediné pozostatky toho všetkého sú rany na duši a spomienky... tie nevymaže ani samotný čas.

„Máš viac takých tajomstiev?“ spýtala sa zvedavo a on sa naoko zamyslel.

„Mám a jedno z nich spoznáš ešte dnes, ale až po večeri,“ odvetil tajomne a obaja sa s chuťou pustili do jedla.

„Bolo to výborné!“ pochvaľovala si Elein, keď odložila príbor a zdvihla sa, aby odniesla svoj tanier.

„To nech ťa ani nenapadne!“ zastavil ju naoko nahnevane a vtlačil ju späť na stoličku. „Si hosť. Ak budem potrebovať umývaču riadu, určite sa ozvem, ale teraz...“ nedokončil a začal spratávať zo stola.

Elein so zatajeným dychom sledovala, s akou ľahkosťou sa pohybuje v kuchyni a pomyslela si, že o ňom vskutku veľa nevie. Teda okrem toho, že je to veľmi milý, sympatický a najmä chápavý muž. No a napriek tomu, že je už starší, stále si udržiava formu a vyzerá veľmi dobre. V jednu chvíľu, ako už neraz predtým si pomyslela, aké by to bolo, spoznať ho bližšie, nielen ako priateľa... Rýchlo však tieto myšlienky zaplašila. Bola predsa vydatá žena, aj keď bol jej manžel vo väzení a mali pred rozvodom. Teda.... v prípade, že k nemu Konrad dá súhlas, čo zrejme nebude také jednoduché.

„Stalo sa niečo?“ ozvalo sa nečakane za jej chrbtom, až sa strhla.

„Čo? Nie...všetko je v poriadku,“ odvetila a maskovala svoje rozpaky nesmelým úsmevom.

„To som rád, pretože teraz je na rade môj darček a dúfam, že sa ti bude páčiť,“ povedal, nekomentujúc viac jej nesústredenosť.

„Darček? Pre mňa?“ zvolala užasnuto a srdce sa jej rozbúšilo. Vedela, že táto večera má byť na jej počesť, ale s darčekom nepočítala.

„Iste, u vás doma nedávate oslávencom darčeky? Je to taký zvyk, vieš...“ začal ju naoko vážne poučovať, až vyprskla od smiechu.

„Už dosť, chápem... darček. Tak kde ho máš?“ spýtala sa netrpezlivosť a jej zvedavosť nad ňou zvíťazila.

Alan na ňu chvíľu hľadel, akoby zvažoval, či je vhodná chvíľa, napokon sa zrejme rozhodol a stratil sa v obývačke. Elein nevedela, či ho nasledovať alebo nie, ale keď na ňu zavolal, poslúchla. Postavila sa pred neho a čakala. Myslela si, že odkiaľsi vytiahne nejakú zabalenú škatuľku, možno previazanú stuhou, ale jediné čo videla bola biela obálka.

„Čo to je?“ spýtala sa, keď ju dostala do rúk a zvedavo ju prevracala v rukách.

„Otvor to a uvidíš,“ poradil a s tajomným úsmevom na perách sledoval, ako dychtivo, avšak trasúcimi sa prstami otvára snehobielu obálku a vyťahuje z nej list papiera.

„Vážená pani Leuferová,

dovoľujeme si vám oznámiť...“ čítala potichu a oči jej behali z riadka na riadok. Od prekvapenia a úžasu až zabudla zatvoriť ústa a Alanova nervozita, hoci to navonok nebolo vidieť, s každým okamihom rástla. S užasnutým výrazom, plným zmätených pocitov, naňho pozrela.

„To... to sa mi len zdá, však? Je to sen, z ktorého sa o chvíľu prebudím a...“ jachtala šokovaná Elein.

„Nie je to sen. Je to realita a ak o to budeš stáť, môžeš nastúpiť hneď v ďalšom semestri. Hovoril som s dekanom a keď som mu vysvetlil tvoju situáciu.... nie, neboj sa. Nerozoberal som s ním tvoje súkromie,“ dodal rýchlo, keď zbadal jej šokovaný výraz. „Povedal som, že šlo o vážnu rodinnú záležitosť, ktorá nezniesla odklad a v tej chvíli proste nešla skĺbiť so školou. Samozrejme to pochopil, a keďže si bola jednou z najlepších študentiek, rozhodol sa urobiť výnimku a prijať ťa späť za predpokladu, že máš stále záujem a splníš nejaké vstupné skúšky, ktoré ti pripraví,“ informoval ju a sledoval, ako sa dotackala ku kreslu. Sťažka doňho dosadla a stále neveriacky zízala na list v ruke.

„Alan, to je... to je asi ten najkrajší darček, čo...“ nedopovedala. Z očí sa jej začali kotúľať slzy, ale po dlhej dobe to boli slzy radosti a šťastia.

„Som rád, že ťa to potešilo a ešte viac ma poteší, keď sa vrátiš a dokončíš školu. Dokonca si môžeš dohodnúť individuálny študijný plán, aby si zvládla aj prácu, ak chceš. Stačí sa len dohodnúť. Dekan je skutočne ochotný vyjsť ti v ústrety.“

„Ako sa ti len odvďačím?“ spýtala sa pošepky a ich pohľady sa stretli.

„Len buď konečne šťastná a rob to, čo sama chceš. Neobzeraj sa za seba, ale hľaď dopredu a vytýč si svoje ciele. Si silná, ty to dokážeš,“ povzbudzoval ju s úsmevom a pevne jej zovrel ruku vo svojich dlaniach.

„Ďakujem,“ povedala a zotrela si poslednú osamelú slzu.

„Rado sa stalo,“ odvetil a jeho pohľad smeroval k oknu.

„Takže... toto bolo to ďalšie prekvapenie, o ktorom si hovoril? Tvoj šarm, ktorý dokáže presvedčiť aj dekana?“ doberala asi ho, no on len pokrútil hlavou.

„Ak to považuješ za umenie... ja som mal na mysli niečo iné. Nepôjdeme sa prejsť?“ navrhoval a podal jej tenký svetrík, ktorý mala prehodený cez stoličku. Mlčky vyšli von a posadili sa na lavičku v zadnom kúte záhrady. Obloha nad ich hlavami bola posiata hviezdami, čo jasne žiarili, akoby chceli svojim jasom zvestovať svetu svoje posolstvo.

„To je nádhera...“ povzdychla si a sadla si tak, aby mala čo najlepší výhľad na nebo nad sebou.

„Veru... pozri, tamto je Andromeda... moje najobľúbenejšie súhvezdie,“ povedal a ukázal na miesto, kde sa spájali tri hviezdy spolu so súhvezdím Pegasa do obrazca, podobného veľkému vozu, hneď pod Cassiopeou. „Dnes je dosť dobre viditeľné, vidíš ho?“ pýtal sa s nadšením a ukazoval na miesto priamo nad ich hlavami. Tvár mu pritom doslova žiarila radosťou, ako dieťaťu, ktoré sa práve chváli svojou obľúbenou hračkou. Nechcela mu kaziť radosť priznaním, že o hviezdach nevie vonkoncom nič, a že sa jej zdajú všetky rovnaké.

„Čím ťa tak zaujalo práve toto?“ spýtala sa so záujmom a miesto hviezd pozorovala črty jeho tváre. Úzka tvár, trochu ohnutý nos, zrejme následok niekdajšej zlomeniny... úzke pery.

„Prečo práve Andromeda? Neviem, možno je to tou legendou... vlastne... máš s ňou niečo spoločné,“ povedal po chvíli a jeho hlas sa náhle zmenil. Bol tichší a... možno sa jej to len zdalo, ale zdal sa jej nežnejší a neistý. Akoby bol nervózny.

„Podľa gréckych bájí bola Andromeda dcérou Cassiopei a kráľa Kéfea. Kvôli sporom ethiópskej kráľovnej Cassiopei s morskými bohyňami, zoslal Poseidon na zem povodeň a morskú obludu. Podľa veštkyne mala byť Andromeda obetovaná oblude a tým zachrániť ich zem pred skazou. Avšak... objavil sa hrdina Perzeus a Andromedu zachránil a vzal si ju za ženu,“ dokončil svoje rozprávanie a svoj pohľad upieral stále k nebu.

„Nemám s ňou nič spoločné...“ zašepkala a snažila sa z jeho kamennej tváre niečo vyčítať. Avšak márne. Bola nehybná.

„Mýliš sa. Tvoji rodičia síce nespravili chybu, ale ocitla si sa v situácii, za ktorú si podľa svojho svedomia zaslúžiš trest. Tým trestom bolo v tvojom podaní manželstvo s Konradom a...“ jeho hlas bol taký tichý, že ho sotva počula. Zvyšok vety zostal visieť vo vzduchu, no ona pochopila, čo chcel povedať.

„Alan, ja...“

„Elein, neviem, ako ti to... ale musím. Chcem, aby si vedela...“ jachtal nervózne a opatrne sa rukou dotkol jej tváre.

„Nie, nehovor to, prosím ťa! Dnes nie!“ žiadala skrúšene. Bola taká zmätená... vedela, že ich priateľstvo dávno nie je len priateľstvom, no odmietala si to pripustiť, a keby jej povedal, čo k nej naozaj cíti... „Je to pre mňa ťažké a nie som na to pripravená. Ešte nie,“ šepkala a ich pohľady sa stretli. Videla v nich bolesť, ale i pochopenie. Naklonila sa k nemu a zľahka sa perami dotkla jeho úst. Len letmý bozk, nič viac, no i to stačilo k tomu.... bol to prísľub toho, že nič nie je stratené.

„Ďakujem za darček a krásny večer. Ďakujem za všetko, čo pre mňa robíš, ale... daj mi čas, prosím,“ žiadala a on slabo prikývol.

„Vždy budeš vítaná. Počkám!“ sľúbil a pobozkal ju, ale nie na ústa, lež na tvár. Bola mu za to vďačná.

V tú noc od neho odchádzala ešte viac zmätená než doteraz, ale ráno, po azda najdlhšej bezsennej noci vo svojom živote, dostávala jej budúcnosť jasnejšie obrysy.

Kapitola č.15: Keď koniec je začiatkom

Jednou z vecí, o ktorých Elein vedela, že sa im nevyhne, bola návšteva manžela vo väzení. Okrem toho, že potrebovala jeho súhlas s rozvodom, stále to bol jej manžel a cítila to ako svoju povinnosť. Otec s Vernom to síce považovali za hlúposť, ale keď inak nedala, podujal sa Vern k tomu, že ju bude sprevádzať.

Cesta prebehla v napätej atmosfére a takmer v úplnom tichu. Sprvu sa Vern snažil Elein niečim rozptýliť, no bezúspešne. Nechal ju preto tak a dodával jej odvahy aspoň svojou prítomnosťou.

V miestnosti, do ktorej ich uviedli, bol uprostred jeden drevený stol a pri ňom boli pristavené tri stoličky. Konrad tam už bol a keď ju videl vchádzať v doprovode svojho brata, na tvári sa mu usadil jeho typický, pohŕdavý úškrn.

"To je dosť, že sa ukážeš! A čo tu robí tento panák? Hádam sa ma len nebojíš?" osopil sa na ňu miesto pozdravu.

"Aj ja ťa rada vidím, Konrad," zamumlala Elein potichu a pohľadom zavadila o strážnika usadeného v rohu miestnosti. Na to, že mal na Konrada dohliadať, sa netváril príliš zúčastnene a prezeral si nejaký časopis. Vern počkal, kým sa Elie usadila a až potom sa posadil aj on. Bez jediného slova zazeral na svojho švagra, ktorému jednoducho ani pri najlepšej voli nemohol odpustiť, čo spravil jeho sestre.

"A kde máš toho svojho bodyguarda? Alebo ťa už odkopol? Matrac na jedno použitie, čo?" vysmieval sa jej, až úplne očervenela a sklopila zrak.

"Sklapni, ty podliak!" okríkol ho Vern, celý sa trasúc od zlosti.

"Ale, ale! Hádam ťa len u námorníkov nenaučili ako sa biť?" nedal sa zastrašiť Konrad a nahlas sa rozosmial.

"Vern, možno by si nás mal nechať osamote," požiadala potichu Elein. Vern však zamietavo pokrútil hlavou a nepohol sa z miesta. "Vern, prosím!" žiadala naliehavejšie.

"Bojíš sa, žeby som svojej holubičke zakrútil tým jej pekným krčkom?" pridal sa Konrad a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo. "To si nechám, keď ma odtiaľto pustia," zašepkal tak potichu, aby to počula len Elein.

"Vern, nechaj nás samých," zopakovala Elein doraznejšie a jej hlas bol teraz pevný a plný odhodlania. "Budem v poriadku," uistila ho a on po dlhom váhaní predsa len odišiel.

"Tak prečo si tu? Pochybujem, že si sa prišla spýtať, ako sa mám. Si nevďačnica, vieš to?" prepaľoval ju svojim prenikavým pohľadom, no ona ani na okamih neuhla.

"Chcem, aby si podpísal ten rozvod. V priebehu pár dní za tebou príde Martin a ty to podpíšeš," povedala pevne, no on sa len uškrnul.

"Kde berieš tú istotu? Prečo by som to robil? Celé dni, čo tu trčím zavretý, myslím len na to, že sa vrátim domov a prefiknem ťa ako za starých dobrých čias, čo ty na to? Máš to rada natvrdo, pravda?" vrčal hrozivo, až jej z toho behal mráz po chrbte. Ruky sa jej začali triasť a tak ich rýchlo skryla pod stol, aby to nevidel. Márne.

"Naša malá kurvička... užívaš si s tým úbožiakom, čo? Tak užívaš?" skríkol a ani sa nenazdala, už ju držal pod krkom, až sa začala dusiť. Nebyť rýchleho zásahu dozorcu, zrejme by to skončilo horšie než len modrinami, ktoré jej nepochybne na krku zostanú.

"Ste v poriadku?" spýtal sa dozorca a držal Konrada na stoličke.

"Nič mi nie je," uistila ho zachrípnuto a z jej očí sršala číra nenávisť.

"Už nikdy viac ťa nechcem vidieť, rozumel si? NIKDY! Ten rozvod bude, či súhlasíš, alebo nie," informovala ho a zamierila k dverám. S rukou na kľučke sa ešte naposledy otočila a so zvláštnym úsmevom na perách, akoby mimochodom, dodala.

"Vraciam sa do školy. Verím, že máš radosť," povedala a s tým opustila väzenie, raz a navždy. Vedela, ako veľmi bol Konrad proti tomu, aby školu dokončila a určite mu sým radosť nespravila, ba naopak.

Keď ju Vern zbadal vo dverách, mal na jazyku hromadu otázok, no ona ich jediným zamietavým gestom všetky zmietla zo stola. Boli už takmer doma, keď konečne prehovorila. Rukou si siahla na krk, ktorý ju ešte stále trochu bolel a ich pohľady sa stretli.

"Už o ňom nechcem nikdy počuť. Ten človek už pre mňa neexistuje. Je mŕtvy!" vyhlásila a on rešpektoval jej voľu. Na nič sa nepýtal a to isté poradil aj otcovi.

Bolo to pár dní po tom incidente vo väzení, keď Elie sedela schúlená v kresle a tupo civela pred seba. V ruke zvierala akýsi zdrap papiera a v jej očiach... prázdnota. Nepočula tiché klopanie, ba nepočula ho, ani keď zosilnelo. Dvere však boli pootvorené a tak Alan vošiel dnu a začal ju hľadať.

"Elein, si doma? Prišiel som sa rozlú..." nedokončil. To čo videl ho ochromilo a opatrne k nej podišiel.

"Elie, si v poriadku?" vysúkal zo seba po chvíli a snažil sa zaujať jej pozornosť. Nemo prikývla a pozrela naňho podávajúc mu list, ktorý bol zrejme príčinou jej stavu. Bolo to akési oznámenie a keď si ho prečítal, pochopil.

Vážená pani,

týmto vám oznamujeme, že váš manžel, Konrad Leufer, bol pred dvoma dňami napadnutý svojim spoluväzňom. Jeho zranenia boli vážne a včera ráno ich následkom podľahol.

Prijmite našu úprimnú sústrasť...

Pod týmto strohým oznámením bol podpísaný riaditeľ väznice, v ktorej si Konrad odpykával svoj trest. Konrad bol po smrti. Zaplatil za svoj čin cenou najvyššou. Alanovi ho bolo ľúto, napriek tomu, že to znamenalo pre Elie konečne pokojný život. Teda, aspoň v to dúfal.

"Je koniec..." zamuml

ala potichu.

"Je mi to ľúto," povedal a hoci by si prial, aby to nebola pravda, myslel to úprimne.

"Aj mne," pritakala a skĺzla z kresla na zem, aby sa mohla o Alana oprieť. "Bola som za ním v ten deň, keď sa to stalo," priznala potichu a on si teraz zblízka obzrel jej modriny na krku, ktoré maskovala šatkou.

"To ti urobil on? Akosi tam mohla ísť sama?" pokarhal ju mierne a objal ju, aby jej dodal pocit bezpečia. Zdalo sa, že to zabralo, pretože sa uvoľnila a trochu pookriala.

"Keď som odtiaľ odchádzala, povedala som Vernovi, že Konrad je pre mňa mŕtvy. Ale ani vo sne... nechcela som, aby sa to stalo. Asi by som mala cítiť úľavu, ale... nezaslúžil si to," vravela potichu a hoci sa jej hlas mierne triasol, neplakala. Bola rzhodnutá nevyroniť kvoli nemu už ani jedinú slzu, dokonca ani kvoli jeho smrti.

"Nikto si nezaslúži taký koniec. A je pochopiteľné, že sa z toho nemožeš radovať... aj keď ti veľmi ublížil, milovala si ho," skonštatoval Alan a pri pomyslení, že táto inteligentná a úžasná osobka niekdy mohla milovať gaunera ako Leufer... "Máš už všetko zbalené?" zmenil tému a ona trochu ožila. Znema témy bolo presne to, čo teraz potrebovala a obaja to využili.

"Všetko mám v aute, ale nie je toho veľa. Idem predsa preč len na pár dní," oponovala mu.

"Ale aj tak mi budeš chýbať," zašepkal jej do ucha a jemne ju pohladkal po vlasoch. Potešilo ho, že sa neodtiahla. Tento deň bol koncom jednej etapy jej života a snáď... začiatkom novej.

Kapitola č.16: Príliš krásny sen ?

Kvôli pohrebu musela Elein nástup do školy trochu odložiť. Akoby sa jej tým Konrád aj po smrti stále vysmieval, pomyslela si trpko stojac nad jeho hrobom. Všetko prebehlo v tichosti a keďže okrem Elein nemal žiadnu rodinu, bola tu len ona, jej otec a súrodenci, vyjadrujúci jej svojou prítomnosťou podporu. Dokonca sa tu ukázal i Alan, ale celú scénu sledoval z diaľky. Bola to rodinná záležitosť a hoci sa jeho vzťah s Elein posunul o maličký krôčik vpred, stále si nenárokoval na miesto po jej boku.

Elein strávila v Linzi dva týždne, behom ktorých si zariadila všetky potrebné formality ohľadom svojho návratu do študentského života. Celé dni sa nezastavila, pretože stále bolo niečo, čo zamestnávalo jej myseľ. Avšak večer... keď osamela vo svojej izbe, doľahla na ňu samota. Už dávno nebola nikde sama. Buď bola s Konrádom, alebo s ockom a Vernom a v posledných niekoľkých mesiacoch... áno, Alan sa stal súčasťou jej života tak prirodzene, až ju z toho mrazilo. Vedľa neho sa cítila tak... uvoľnená, slobodná a dôležitá. Áno, staral sa o ňu a prejavoval jej svoj záujem, ako nik iný pred ním. Možno kedysi Mark sa správal podobne, ale to bola minulosť, za ktorou urobila hrubú čiaru. Konrád ju nikdy skutočne nemiloval a hoci ju presviedčal o opaku, bola preňho len bezcennou hračkou. Dievča pre všetko, ako ju často nazýval.

Alan bol však iný. Pozorný, milý, vtipný, inteligentný a bral ju ako sebe rovnú. Vždy ju nechal vyjadriť svoj vlastný názor a dával jej priestor na sebarealizáciu. A presne to ona chcela... chcela byť slobodnou a nezávislou ženou, v náručí muža, ktorému na nej záležalo. Chcela a potrebovala pre svoj život cítiť jeho podporu a lásku, ale nechcela sa nechať obmedzovať. A čím dlhšie nad tým premýšľala, tým si bola istejšia, že práve Alan jej toto všetko môže dať. Miluje ju... áno, chcel jej to predsa povedať v deň jej narodením a spravil by to, keby ho nezastavila. Lenže v tej chvíli si ona sama nebola istá tým, čo cíti. Bolo to priateľstvo či náklonnosť, ktorú prechovávala vo svojom srdci? Možno sa len bála pripustiť si, čo je to v skutočnosti. Spútaná manželstvom, ktoré teraz bolo len tieňom minulosti, si odmietala pripustiť, žeby toho muža mohla skutočne milovať. Milovať tak, ako nikoho predtým a že tentoraz je to navždy.

Tie dva týždne sa pre ňu po týchto úvahách stali neznesiteľnými. Túžila zbaliť si veci a vrátiť sa domov. Chcela sa hodiť Alanovi okolo krku a povedať mu, že ho ľúbi a chce byť s ním. Vždy, keď sa pristihla pri takýchto predstavách, musela sa usmiať sama pre seba. Vedela, že by to nikdy nespravila... nie tú časť o tom, že ho ľúbi, ale pre začiatok by sa mu rozhodne nehodila okolo krku. Skôr by k nemu pristúpila s tajomným úsmevom na perách a...

Konečne sa dočkala a aj ona mohla vyraziť na cestu domov. Premýšľala, či si cestou neurobí zastávku priamo u Alana, ale rýchlo tú myšlienku zaplašila. Vie predsa, že príde a ak ju bude chcieť vidieť, určite sa zastaví. Zaparkovala autom pred bytovkou a než vystúpila, poobzerala sa po okolí, akoby čakala, kde ho uvidí. Výrazne smutnejšia, keď ho nikde nenašla, vyšla po schodoch a zavrela sa vo svojom byte. Zdalo sa jej to už dávno, čo odstránila všetko, čo by jej mohlo pripomínať Konráda. Teraz tu bola sama samučičká a všetko to na ňu akosi padlo. Chcela si dopriať dlhý teplý kúpeľ, keď sa ozvalo klopanie. Srdce jej začalo biť ako splašené, keď váhavo zastala pri dverách a otvorila.

"Ahoj," pozdravil Alan a jeho tvár zdobil rozpačitý úsmev. "Ako bolo v škole?" spýtal sa a so záujmom si ju prezeral.

"Bolo to fajn. Som rada, že som sa tam vrátila a to len vďaka tebe" odpovedala a odstúpila od dverí, aby mohol vojsť.

"To som rád. Bola to len maličkosť," mávol nedbalo rukou.

"A čo tu vlastne robíš? Prišla som ani nie pred pol hodinou," spýtala sa prekvapene. Bola rada, že je tu, ale tá rýchlosť s akou sa sem prihnal... v tom muselo byť niečo viac, pomyslela si a prísne naňho zazerala.

"No... šiel som náhodou okolo a..." zarazil sa a keď naňho vrhla svoj podozrievavý pohľad, zatváril sa previnilo. "Dobre, odhalila si ma. Sedel som v kaviarni naproti a čakal, kým sa vrátiš," priznal napokon a podišiel k nej tak blízko, až cítila jeho teplý dych na svojej tvári. "Chýbala si mi," zašepkal a naklonil sa tak, akoby ju chcel pobozkať. Jeho pohyby boli neisté, ale to len preto, že jej dával čas, aby ho zastavila, ak by chcela.

"Aj ty mne," odpovedala a pootvorenými perami ho jasne vyzývala k tomu, aby pokračoval. Vyhovel jej. Pobozkal ju tak vášnivo, až sa jej z toho zatočila hlava a keby ju pevne nedržal okolo pása, podlomili by sa jej kolená.

"Neprestávaj, prosím!" žiadala a jeho dych sa od prekvapenia zastavil. Nečakal, že dostane šancu tak skoro, ale rozhodne ju nehodlal premárniť.

Ich bozky sa jeden za druhým prehlbovali a dvojica celá zadýchaná padla na gauč. Ich pohľady, plné spaľujúcej túžby a vášne boli výrečnejšie, než tisíce slov. Rýchlymi, avšak jemnými pohybmi ju zbavoval oblečenia a kochal sa pohľadom na jej obnažené telo. Ako dlho čakal na túto chvíľu... naposledy pozrel do jej očí, v ktorých videl jasný súhlas a tak...

S pohľadom plným nehy hľadela na jeho uvoľnenú tvár, keď spal vedľa nej. Ani si neuvedomila, kedy sa to zvrtlo a zašlo to tak ďaleko, ale neľutovala. Padli všetky zábrany, ktoré medzi nimi stáli a teraz im už nič nestálo v ceste. Ona bola voľná a on o ňu stál. Čo viac si priať?

"Bavíš sa?" spýtal sa rozospato, no jeho oči zostali aj naďalej zavreté. Jemne prstom prešla po jeho tvári a neubránila sa úsmevu, keď zachytil jej ruku a pobozkal ju.

"Milujem ťa," povedal a jej vnútrom sa rozlialo teplo. Je vôbec možné, aby mala také šťastie, po tom všetko, čo mala za sebou? Čo ak to všetko je len sen, ktorý sa s ránom rozplynie ako hmla, keď vykuknú prvé slnečné lúče? Konečne bola šťastná tak ako nikdy predtým a nechcela o ten pocit prísť. Nechcela Alana stratiť.

"Stalo sa niečo? Povedal som niečo, čo...?" spýtal sa, keď si všimol ako posmutnela.

"Nie, nie!" uistila ho náhlivo. "Len... zdá sa mi to príliš krásne na to, aby to mohla byť pravda," zašepkala smutne, no on si ju k sebe pritiahol a jemne ju hladkal po vlasoch.

"Je to pravda a ak budeš chcieť, môže to tak byť... " uisťoval ju a ona súhlasne prikývla. "Čo by si povedala na víkend na chate?" spýtal sa znenazdajky a ona naňho prekvapene pozrela.

"Len my dvaja?"

"My dvaja," prikývol a na malú chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. "Ale ak sa bojíte starého vlka samotára, mala by ste si so sebou vziať posilu. Verím, že proti Mathiasovi by bol bezmocný," uškŕňal sa a o chvíľu sa už obaja zvíjali od smiechu.

"Vážne by si chcel vziať aj Mathyho? Určite by tým bol nadšený, ale..."

"Ak ho tam chceš ty, budem len rád. Je to skvelý chlapec a ak si si nevšimla, sme kamaráti," dodal naoko urazene, no hneď ho to prešlo, keď si ho začala udobrovať bozkami. "Hm... asi by som sa mal urážať častejšie," zamumlal, keď sa od neho odtiahla.

"Príliš si nezvykaj!" vrátila mu a skôr, než ju k sebe stihol stiahnuť späť, sa mu vymanila a utiekla z postele.