Život je len jeden

Kapitola č.17: Pochybnosti a nedôvera

Cestovná taška s vecami potrebnými na víkend stála v predsieni a Elein premýšľala, na čo ešte zabudla. V tom sa ozval zvonček pri dverách a ona sa k nim rozbehla. Zabudla však, že tu nechala stáť krabicu s vecami, ktoré bolo treba vyhodiť a zakopla o ňu.

"Do kelu!" zahromžila a krívajúc doskackala ku dverám.

"Ahoj, Elie," pozdravil brat a sledoval, ako si rukou drží boľavú nohu. "Čo to tu vyvádzaš?" spýtal sa pobavene, nevšímajúc si jej nahnevaný pohľad.

"Trénujem beh cez prekážky, pridáš sa?" odvetila a cestou do obývačky si dávala pozor, kam stúpa.

"Nie, vďaka. Niekam sa chystáš?" vyzvedal a posadil sa do kresla oproti nej.

"Ideme s Alanom cez víkend na chatu. Potreboval si niečo, Martin? Nemám veľa času, musím ešte zájsť pre Mathyho..." vysvetľovala.

"Nezdržím ťa dlho. Mám tu ešte nejaké papiere, ktoré musíš podpísať, aby bol ten predaj domu úplne v poriadku," informoval ju a z čiernej koženej aktovky vybral štôs papierov.

"Ono to ešte nie je uzavreté? Myslela som si, že mať brata advokáta bude nejaká výhoda," doberala si ho a načiahla sa pre pero.

"Má to svoje výhody, len si na to ešte neprišla," uškrnul sa a ukázal jej, kde všade sa má podpísať. "Si si istá, že vieš, čo robíš?" spýtal sa odrazu a Elein naňho nechápavo pozrela. "Myslím to s Alanom. Veď o ňom vlastne nič nevieš, Elie," začal opatrne a ona ustala v podpisovaní.

"Ako to myslíš? S Alanom sme len na začiatku, ale aj keby nie... je to skvelý muž a po dlhom čase som konečne šťastná. Prečo mi to nepraješ?" spýtala sa so smútkom v hlase.

"To sa mýliš, Elie! Chcem, aby si bola šťastná, najmä po tom všetkom s Konrádom, ale... nie som si istý, či ten človek je pre teba vhodný. Už len ten vekový rozdiel medzi vami..." nadhodil, no úplne ju tým pobúril.

"Vekový rozdiel ma trápi zo všetkého najmenej, Martin. Čo je však dôležité je, že ho mám rada a môžem mu veriť. Je to človek, ktorý ma podporí keď potrebujem a..."

"Vravíš, že mu veríš," prerušil ju Martin a rovnako ako ona sa postavil. "Takže vieš, že bol vo väzení a už bol raz ženatý?" vyprskol nahnevane a úplne jej tým vyrazil dych.

"Čo... čože? Ty... ty si si ho preveroval? To sa mi snáď zdá!" vykríkla pobúrene a prepaľovala brata zlostným pohľadom. "Snažíš sa ho predo mnou pošpiniť! Nechceš, aby som s ním bola a tak sa neštítiš ani takej podlosti... myslela som, že..." jachtala, neschopná triezvo uvažovať. Na jednu stranu nechápala, prečo by jej brat klamal, ale zase nechcela veriť tomu, čo jej o Alanovi povedal. Väzenie? Manželstvo? Vari je už ona celkom zaslepená a nedokáže odhadnúť ľudí, čo ju obklopujú?

"Choď preč, Martin!" zvolala celá zúfalá a otočila sa mu chrbtom, aby nevidel, ako sa jej do očí tlačia slzy.

"Elein, nechcel som ti ublížiť, ale pozri sa na to rozumne," pokúšal sa jej dohovoriť, no ona striasla jeho ruku z ramena. "Odíď!" zopakovala a on sa viac neodvažoval namietať. V rýchlosti si vzal svoje veci a nechal ju samu. Samu s jej pochybnosťami. Čomu má veriť?

Chvíľu jej trvalo, kým sa upokojila, no len čo toho bola schopná, vzala svoje veci a nasadla do auta. Cestou k Alanovi mala zájsť pre Mathiasa, ktorý bol vidinou víkendu stráveného so svojou krstnou mamou a Alanom priam nadšený. Vern už mal všetky jeho veci zbalené a ostávalo už len naložiť ich do auta.

"Si si naozaj istá, že je to dobrý nápad?" spýtal sa ešte naposledy, no Elein len prevrátila očami. Pýtal sa jej na to už najmenej desať krát.

"Samozrejme, alebo si aj ty myslíš, že Alan nie je muž pre mňa?" spýtala sa, neskrývajúc svoje podráždenie.

"Nie, myslel som skôr na to, žeby ste vy dvaja mohli chcieť trochu súkromia," opravil ju a ona previnilo sklopila zrak. Vedela, že u Verna vždy nájde podporu a dnes len ľutovala, že nedala na jeho rady, keď šlo o Konráda. "Ale, keď už si to začala... kto si myslí, že Alan pre teba nie je ten pravý?" spýtal sa jej s vážnou tvárou.

"Martin. Dnes bol za mnou a vravel veci... neviem už, čomu veriť," povzdychla si a dovolila mu, aby ju objal.

"Martin ti určite nechcel nijak ublížiť, ale poznáš ho... nie je to s ním také jednoduché. A pokiaľ ide o Alana... ak máš nejaké pochybnosti, prečo sa s ním o tom neporozprávaš? Komunikácia, respektíve jej nedostatok, je často kameňom úrazu vo vzťahu," dohováral jej pokojným, uvážlivým hlasom a Elein cítila, ako z nej opadá napätie. Nemala však čas čokoľvek mu odpovedať, pretože sa z domu vyrútil Mathias a nadšene krstnej mame mával na privítanie.

"Hurá! Hurá!" volal nadšene a poskakoval okolo nich ako kozľa.

"Tak nastúp, ty malý neposed. Rozlúčil si sa s dedkom?" spýtala sa a jej tvár razom žiarila šťastím. Ten chlapec bol slnkom jej života, hoci bola len jeho krstnou mamou. Nahrádzal jej to, o čo vlastným pričinením prišla.

"Jasné!" prikyvoval chlapec horlivo a zúrivo zápasil s bezpečnostným pásom na zadnom sedadle.

"Počkaj, pomôžem ti!" zľutoval sa nad ním po chvíli Vern a zhruba o desať minút auto s Elein za volantom vyrazilo na cestu. Zamierili najprv k jej bývalému domu, kde nabrali Alana a spoločne pokračovali v ústrety krásnemu víkendu.

Cestou si spievali, rozprávali vtipy a Elein žasla nad tým, aký dobrý vzťah má Alan deťom. pozorne sledovala cestu a počúvala jeho inštrukcie, až kým asi po troch hodinách nezastali na mieste. Pred nimi sa rozprestierala široká dolina pod úpätím hôr a v nej, učupená sama samučičká, staro, avšak zachovalo vyzerajúca drevená chata.

„Vitajte v mojom kráľovstve,“ privítal ich Alan so širokým úsmevom na perách a viedol ich dnu. Spoza dverí na nich vykukla neveľká hala, ktorá slúžila ako predsieň i obývačka súčasne. Uprostred trónila veľká pohodlná sedačka, otočená ku kozubu, v ktorom už určite neraz počas zimy veselo pukotal ohník. Elein si vedela živo predstaviť tú chvíľu, ako sedí schúlená v Alanovom náručí a sleduje mihotavé plamene, divoko olizujúce suché polienka. Alebo by mohli ležať na veľkej huňatej predložke, ktorá je už na prvý pohľad mäkká a príjemná na dotyk.

"Páni... to je paráda!" zvolal Mathias, len čo vstúpil dnu a hneď sa hodil na pohodlný gauč.

"Hej, hej, hej!" zahnala ho Elein prísne. "To sa robí? Skákať po sedačke v topánkach?" pokarhala ho a chlapec poslušne zliezol dole, po očku sledujúc, ako zareaguje Alan. Ten sa na chvíľu zamyslel, potom sa však hodil na gauč a s hlasným povzdychom si vyložil svoje nohy, samozrejme stále v topánkach, hore a žmurkol na chlapca. Jeho tvárička sa razom rozžiarila a vrhol sa k svojmu kamarátovi.

"Veľmi výchovné," skonštatovala Elein naoko namosúrene, no neubránila sa úsmevu.

"Hlavne veľmi pohodlné. Nepridáš sa?" zavolal na ňu Alan a urobil jej miesto vedľa seba. Ona však len pokrútila hlavou a miesto toho naňho hodila Mathiasov batoh s vecami.

"Čo keby si mu radšej ukázal, kde bude spať? Ja zatiaľ pripravím nejakú desiatu," rozhodla a oni dvaja, s tichým povzdychom počúvli. Z izby, ktorú Alan vyhradil chlapcovi, sa ozýval smiech a výkriky radosti a ona si v tej chvíli želala, aby podobných okamihov v jej živote bolo viac.

Elein ani len netušila, čo si pre nich Alan vonku pripravil, no keď odkiaľsi vytiahol veľkého šarkana, vedela, že tým bude Mathias unesený. A napokon... nielen on. Všetci traja boli priam nadšení, keď sa im po chvíli podarilo dostať šarkana do vzduchu a on sa vznášal nad ich hlavami ako nejaký tvor z inej planéty. Krúžil nad ich hlavami, unášaný vetrom do výšin, kde jeho pestré farby žiarili v odrážajúcich sa slnečných lúčoch.

Domov sa vracali s úsmevmi na tvárach a s tvárami červenými od toho, ako sa naháňali po veľkej lúke. Mathias sa už ledva vliekol, taký bol unavený a preto sa nik nečudoval, keď sa jeho viečka zavreli, len čo sa jeho hlávka dotkla vankúša.

"A kde uložíte mňa, pán domáci?" spýtala sa s nevinným úsmevom na tvári Elein.

"Hm...porozmýšľam," povedal zadumane a podišiel až k nej. "Bude vám stačiť moja posteľ? Ja si usteliem na tomto pohodlnom gauči," povedal a smutne pozrel tým smerom. Elein si zatvárila smutne, keď pozrela opačným smerom, ku dverám vedúcim do jeho izby.

"Občas mi býva v noci smutno. Myslíte, že obaja by sme sa tam nevošli?" spýtala sa s hranou nevinnosťou a on s veľkou radosťou pristúpil na jej hru. Dúfal v podobný koniec večera, aj keď si ním nebol tak celkom istý.

Oveľa neskôr v ten večer, keď ležali jeden vedľa druhého, spokojní a šťastní ako už dávno nie, začali Elein trápiť pochybnosti. V hlave jej neustále zneli Martinove slová o tom, že bol Alan vo väzení a dokonca ženatý. Elein sa otočila tak, aby naňho videla a snažila sa z jeho tváre vyčítať odpovede na svoje otázky. Jej myšlienky boli zmätené a ona sama sa zmietala v neistote. Nevedela, komu veriť. Bratovi, ktorý sa len snažil uchrániť ju pred ďalším trápením, alebo mužovi, ktorý uväznil jej srdce v okovách svojej náklonnosti, svojej lásky.

"Nad čím premýšľaš?" spýtal sa jej znenazdajky, až sa od ľaku strhla, čo bola taká zamyslená.

"Ty nespíš?" odpovedala otázkou a hneď potom pocítila jeho prst, hladiaci jej odhalené rameno.

"Niečo ťa trápi," skonštatoval a uprene ju sledoval. "Čo sa deje?" spýta sa a čakal, či sa mu zdôverí.

"Prečo si sa nikdy neoženil a nemal deti? Sme spolu len chvíľu, ale som si istá, že sa o teba ženy museli biť a to, ako sa správaš k Mathiasovi..."

"Možno som len nenašiel tú pravú," zamumlal, no do očí jej nepozrel. "Musíme o tom hovoriť? Prečo ťa to zaujíma?" pýtal sa a jeho otázky boli snahou zmeniť tému.

"Pretože... prečo mi klameš? ja viem, že už si raz ženatý bol. Tak prečo mi to nepovieš?" spýtala sa sklamane. Cítila sa podvedená. Nie tým, že už bol ženatý, ale tým, že to nepriznal.

"Čože? Čo... ako...?" jachtal zmätene Alan a nechápavo na ňu pozeral.

"Takže je to pravda. Bol si, alebo snáď ešte si, ženatý? A to väzenie? To je tiež pravda?" zvolala a len ťažko potláčala svoje slzy.

"Ty... ty si si ma nechala preverovať? Tomu nemôžem uveriť. To predsa... a ja hlupák som si myslel, že mi dôveruješ, a že ja môžem veriť tebe," dodal trpko a vstal z postele, zbierajúc zo zeme svoje oblečenie.

"Kam ideš?" spýtala sa a so strachom v očiach sledovala, ako sa oblieka.

"Vyspím sa na gauči. Zrejme mi neveríš natoľko, aby som mohol spať vedľa teba," povedal a s tým ju zanechal osamote.

"Alan, počkaj!" volala za ním, ale márne. Alan totiž nešiel len do obývačky, ale úplne odišiel z domu. Potreboval si utriediť svoje myšlienky a ujasniť si, čo vlastne chce a čo je pre to ochotný urobiť.

Chcel jej o tom povedať, naozaj chcel. Ale nezdal sa mu na to ten správny čas a navyše... bál sa, že ju po tom všetkom môže stratiť. Jeho minulosť sa za ním tiahla ako tieň, tak ako tá jej za ňou. Lenže rozdiel medzi nimi bol v tom, že ona za to nemohla. Kdežto on...

"Elein, keby si len vedela... prečo nemôžeme byť obaja šťastní a aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje problémy?" vyslovil potichu a nechal svoje slová unášať vetrom do neznáma. Vedel, že odpoveď nedostane. Ak ju nechce stratiť úplne, musí jej to povedať. Lenže... zvládne to, ak ho odmietne, ak ho už viac nebude chcieť vidieť? Padne znova na dno, tak ako...?

Kapitola č.18:Priznanie... spasí dušu?

Svitalo. Alan sedel na starom pni na kraji lesa a sledoval vychádzajúce slnko. Ten pohľad ho uchvátil rovnako ako kedysi, keď ho pozoroval so svojou ženou. Odvtedy však už ubehlo veľa rokov a on sa sem odvtedy nevrátil. Nechcel otvárať staré rany a vyvolávať bolestné spomienky. Dnes sa tomu však nevyhol.

V diaľke zbadal postavu, ktorá sa k nemu váhavým krokom blížila. Počkal, kým došla až tesne k nemu a vzhliadol k nej. Tentoraz sa ich pohľady stretli a oba boli naplnené smútkom.

"Nedávala som si ťa preverovať. To Martin... neviem, čo to doňho vošlo. No a včera, keď som odchádzala, to na mňa vychrlil a ja..." vyhŕkla naňho prv, než stihol čokoľvek povedať. So smutným úsmevom k nej natiahol ruku a keď ju prijala, pritiahol ju k sebe a posadil si ju na kolená.

"Prepáč, nemal som reagovať tak unáhlene," zamumlal tiché ospravedlnenie a statočne odolával jej skúmavému pohľadu.

"Nepýtala by som sa ťa na to, ale... po tom všetkom s Konrádom už si nie som istá ničím. Ani sama sebou," priznala a trochu sa uvoľnila, keď ju objal. "Je to teda pravda?" osmelila sa vyriecť tichú otázku. Chvíľu trvalo, kým dostala odpoveď, ale keď sa Alan konečne odhodlal, povedal jej všetko.

"Bol som mladý a plný ideálov o dokonalom a spravodlivom svete. Myslel som si, že keď sa pridám k tým, čo volajú po slobode a spravodlivosti, prispejem tým k dobrej veci. Bol som pochabý blázon, keď som dúfal, že sa tým niečo zmení. Ale aj tak som chodil na jednu manifestáciu za druhou. Viedli sme protesty proti všetkému možnému, čo ťa len napadne, od tých najbežnejších vecí, až po politické problémy," rozprával a z hlasu bolo počuť trpkosť, ktorú cítil pri spomienkach na to obdobie. "A práve tu bol ten problém. V tom čase nebolo dobré, keď sa ktokoľvek postavil proti politike a už vôbec nie, keď sa tak stalo verejne. Strávil som vo väzení pol roka, kým sa mi akýmsi zázrakom podarilo odtiaľ dostať," dokončil a na chvíľu sa odmlčal. Zdalo sa, že to ľahšie mal za sebou.

"Počas jednej akcie som stretol krásnu mladú ženu a... zamiloval sa do nej na prvý pohľad," priznal potichu a na tvári sa mu zjavil slabý náznak úsmevu. "Keď som zistil, že je to vzájomné, bol som na vrchole blaha a keď sme sa po roku brali, vedel som, že je to navždy," mumlal a oči sa mu zaleskli potláčanými slzami.

"Čo sa stalo?" spýtala sa Elein a chápavo mu položila ruku na rameno.

"Kým som bol vo väzení, čakala na mňa a povzbudzovala ma. Vďaka nej som tam toho pol roka bol schopný vydržať. Keď som sa potom vrátil, začali sme plánovať rodinu. Erika bola priam posadnutá myšlienkou na deti a ja som sa tomu rozhodne nebránil. A možno by to vyšlo, keby..." odmlčal sa, aby sa zhlboka nadýchol a pozbieral odvahu na to, na čo sa chystal.

"Vracali sme sa z oslavy narodenín môjho priateľa. Veľmi sa jej tam nechcelo, ale naveľa sa mi ju podarilo presvedčiť. Bolo už neskoro, keď sme sa vracali a bol som už trochu unavený. Samozrejme som nepil, pretože som bol autom, lenže... to mi bolo v tej chvíli málo platné," dokončil s trpkosťou v hlase.

Elein stiahlo hrdlo úzkosťou. Keď sa dozvedela, že bol Alan ženatý, myslela skôr na rozvod. Nevedela si však predstaviť ženu, ktorá by sa ho vzdala. Ani vo sne ju však nenapadlo, aspoň nie vo chvíli, keď nad tým uvažovala, že mohlo ísť o nejakú tragédiu.

"Vyrútil sa na nás zo zákruty v protismere. Skrútil som volant v poslednej chvíli, aby som zabránil čelnej zrážke, ale... " tentoraz jeho slzy tiekli po tvári a on sa ich ani nepokúsil zastaviť. Vedel, žeby to bolo zbytočné. Myslel si, že to už prešlo, ale nikdy to nebolo úplne preč. Pocitu viny, ktorý ho kváril, sa už nikdy nezbaví.

"Nemôžeš za to," chlácholila ho potichu, akoby čítala jeho myšlienky. "Bola to nehoda."

"Keby som ju vtedy neprinútil ísť so mnou," povedal prudšie, než chcel, no ona presne vedela, ako to myslel.

Kapitola č.19: Príhovor

Rok, ktorý potrebovala Elein na dokončenie školy, ubehol prekvapivo rýchlo. Keď bola v Linzi, chodila na prednášky, písala diplomovú prácu a učila sa na skúšky. Čas strávený doma delila medzi prácu a Alana, s ktorým podľa názoru niektorých známych tvorili dokonalý pár.

„Alan, nevidel si moje čierne dosky?“ ozval sa ženský hlas z malej kúpeľne, patriacej k spálni.

„Máš ich dole na stole, upokoj sa,“ odpovedal Alan a so zvláštnym úsmevom na perách naposledy skontroloval svoj uzol na kravate. „Z čoho si taká nervózna?“ spýtal sa ženy, ktorá práve vyšla z kúpeľne a roztržito prechádzala zrakom po miestnosti.

„Žeby preto, že za pár hodín mám vystúpiť pred stovku ľudí a predniesť svoju reč?“ spýtala sa trochu podráždene. On však vedel, že nie je nahnevaná naňho, lež hovorí z nej nervozita. pristúpil preto bližšie a jemne ju chytil za ramená, ktoré mala zakryté len jemným tylovým šálom. Bol skvelým doplnkom k jej čiernym priliehavým koktejlkám, ktoré mala na sebe. Dôvodom tohto slávnostného oblečenia nebolo nič iné, než jej promócie, kde mala predniesť príhovor ako zástupkyňa všetkých promujúcich študentov.

„Ty to zvládneš. Ba čo viac, budeš hviezda celého dňa a ja nepochybujem o tom, že budeš úžasná, ako vždy,“ povzbudzoval ju, no zamračený výraz z jej tváre neschádzal.

„Neviem, či som to s tým príhovorom neprehnala,“ povzdychla si a ani si to neuvedomila, už bola uväznená v jeho objatí.

„Som si istý, že to u teba nehrozí,“ poznamenal.

„Ako to môžeš vedieť? Nečítal si ho!“ oborila sa naňho podráždene a vymanila sa z jeho náruče. Nechcela počuť jeho milosrdné klamstvá, len aby ju upokojil. Vedela, že to nečítal, tak ako by mohol vedieť, či to prehnala alebo nie? Nie, žeby o to nestál, ale ona mu to odmietla dať. Prepisovala svoju reč niekoľkokrát a nepodelila sa o ňu s nikým, dokonca ani s ním nie. „Mali by sme ísť, inak prídeme neskoro,“ zamumlala a natiahla sa pre kabelku, ležiacu na nočnom stolíku. Nasledoval ju a vo chvíli, keď spoločne vyšli z jeho domu, z domu v ktorom už nejaký čas žili spolu, zastalo pred nimi auto.

„Tak nasadať, panstvo! Nechceme predsa, aby Elie zmeškala svoj prejav,“ ozval sa Vern sediaci za volantom auta.

„Nechaj si to a šliapni na to, inak vážne prídeme neskoro,“ zamrmlala Elein a s neprítomným výrazom nasadla.

„Je trochu nervózna,“ pošepkal Alan Vernovi na vysvetlenie a ten sa uškrnul, akoby vravel: Trochu?

„Moje dosky!“ vykríkla odrazu, no to už jej ich Alan podával a chápavo sa na ňu usmial. Vtedy akoby si Elein uvedomila, aká je neznesiteľná a protivná, a jej líca zalial rumenec. „Vďaka,“ zamumlala a odvrátila zrak. Počas celej cesty potom hľadela z okna, alebo kde- tu nakukla do svojich poznámok k prejavu. K hovoru ju nedokázal primäť ani otec, ktorého cestou vyzdvihli. Frank Bauman si rozhodne nemohol nechať ujsť príležitosť vidieť svoju najmladšiu dcéru promovať. Okrem neho bol však Vern jediný zo všetkých jej súrodencov, ktorý ju šiel podporiť osobne. Ostatní sa na niečo vyhovorili, čo Elein mrzelo, aj keď sa to snažila nedávať najavo. Dúfala, že aspoň po návrate domov prijmú jej pozvanie na nejakú slávnostnú večeru a oslávia to všetci spoločne.

Nemohla ani len tušiť to, čo Vern, Alan i jej otec vedeli. A to, že hneď po ich odchode z domu tam vtrhol celý zvyšok rodiny, aby pripravili oslavu ako sa sluší a patrí.

V aule to zašumelo, keď sa aj posledný z absolventov posadil, držiac v ruke svoj diplom ako dôkaz ukončenia svojho štúdia. To bol okamih, kedy sa Eleinina nervozita zväčšila na maximum. Akoby z veľkej diaľky začula svoje meno. Znamenalo to, že nastala jej chvíľa a ona mala predstúpiť pred svojich profesorov, spolužiakov a ich blízkych.

Nervózne sa rozhliadla okolo seba a vedomie, že ju všetci pozorujú, jej veru na odvahe nepridal.

„Dobrý deň, vitajte na dnešnom udeľovaní diplomov...“ začala potichu, s očami upretými do dosiek, ktoré ukrývali toľko krát prepisovaný príhovor. Slová pred očami sa jej mihali, no odrazu jej nič nehovorili. Otvorila ústa, aby prehovorila, no nevydala ani hlásku. Na malú chvíľu, ktorá jej samotnej pripadala ako celá večnosť, spanikárila a mala chuť odtiaľ ujsť. Avšak niečo ju prinútilo pozrieť na Alana, ktorý jej smerom vysielal povzbudzujúce úsmevy a pohľadom sa jej snažil dodať odvahu. A práve to bolo to, čo potrebovala. Čosi v jej vnútri sa zlomilo a ona naposledy pozrela do dosiek na pripravený prejav. Zavrela dosky a teraz už prehovorila oveľa istejším a jasnejším hlasom.

„Som rada, že sme dnes tu. Dnešný deň je pre nás, absolventov výnimočný a vy ste tu, aby ste ho s nami zdieľali. Celá táto slávnosť... to nie je len o udeľovaní diplomu a titulu. Pre nás, ktorí sme na tejto škole strávili nejaký čas, je toto deň, keď sa s tým všetkým musíme rozlúčiť. Verím, že pre mnohých z nás je to úľava,“ povedala a usmiala sa, keď sa z radov jej spolužiakov ozvalo súhlasné zamumlanie. „Ale aj keď sme radi, že máme za sebou to neustále učenie, cítime smútok z toho, že to všetko opúšťame. Naše životy sa s nástupom na túto školu zmenili, niektoré úplne od základov. Našli sme nových priateľov, získali nové skúsenosti. Zistili sme, že život nie je vždy fér a že o svoje miesto v ňom musíme bojovať. Neraz sme natrafili na prekážky, neraz sme padli, ale to, že sme dnes tu, je len dôkazom toho, že sme sa naučili vstať a ísť ďalej,“ na malú chvíľu sa odmlčala, no nikto sa neodvážil narušiť ticho, ktoré pri jej pauze nastalo.

„Niekedy v našich životoch nastali a určite ešte nastanú okamihy, kedy sami nebudeme vedieť, ako ďalej. Vždy sú však v našej blízkosti ľudia, ktorí nám nedovolia prepadnúť sa na dno. Stoja pri nás, ochotne nám ponúkajúc svoju pomocnú ruku, keď to potrebujeme. Ste to vy všetci, čo ste tu dnes s nami a ja vám týmto ďakujem za nás všetkých. Zároveň ďakujem všetkým profesorom, ktorí nám počas rokov strávených na tejto škole predávali svoje vedomosti a učili nás byť lepšími v tom, čo chceme v živote robiť. Ešte raz vám všetkým ďakujem a prajem všetkým veľa šťastia a úspechov. Nech žijú absolventi!“ zvolala a aulou sa rozľahol búrlivý potlesk. Elein sa pristihla, že si podáva ruku takmer s každým v miestnosti, kým si ju Alan sebecky neodviedol von, kde na ňu s otcom čakal i Vern.

„Teda, to bola reč!“ zhodnotil Vern a objal ju.

„Veru, nie je nad kúzlo osobnosti a improvizáciu,“ žmurkol na ňu Alan a ona od prekvapenia onemela.

„Počkaj, ako vieš, že som improvizovala? Mohla som byť ten prejav naučená naspamäť!“ bránila sa, no on len pokrútil hlavou a uprene sledoval špičky svojich topánok.

„Improvizovala si. Použila si len pár viet zo svojho pôvodného prejavu, ktorý bol síce fajn, ale tento...“ povedal so šibalským úsmevom a naklonil sa k nej, aby ju pobozkal. Ona sa však odtiahla a naoko pohoršene ho udrela do hrude.

„Ty jeden... ty si to čítal bez môjho dovolenia. Za toto si bozk nezaslúžiš,“ zahundrala a odvrátila sa od neho, no v očiach jej svietili šibalské iskierky.

„Aj ja ťa ľúbim,“ povedal s úsmevom od ucha k uchu, pretože vedel, že tým ju nadobro odzbrojí a vskutku. Pritúlila sa k nemu a ruku v ruke potom kráčali k autu, nasledovaní Frankom a Vernom Baumanovými.

Plánované prekvapenie v podobe oslavy sa naozaj podarilo. Boli tu všetci, ktorých Elein chcela vidieť a na malú chvíľu jej to pripomenulo oslavu, ktorú jej mama usporiadala na počesť Eleininho prijatia do školy. Odvtedy sa toho toľko zmenilo... ich mama už s nimi nebola a ich dom... odkedy sa Elein presťahovala k Alanovi a začala s ním žiť, považovala ho opäť za svoj a Alan ju v tom podporoval. A pokiaľ šlo o Alana... dalo by sa povedať, že je jej osudovým mužom. Obaja mali viac než jasno v tom, že už nikdy viac nechcú vstúpiť do manželského zväzku a obom to vyhovovalo tak, ako to bolo. Ich vzťah bol vybudovaný postupne a na dosť silných základoch, takže ani jeden nepotreboval záväzok v podobe manželského sľubu.

„Elein, máš chvíľku?“ ozvalo sa za jej chrbtom a ona spýtavo vzhliadla k Vernovi, ktorý sa tváril ustarane.

„Stalo sa niečo?“

„Volali z práce. Naliehavý prípad, naozaj tam musím ísť,“ povedal ľútostivo. Mrzelo ich to oboch, ale vedeli, že iná možnosť nie je.

„Mathy s ockom tu zostanú a zajtra ich odveziem domov. Ako dlho sa zdržíš?“

„Netuším, ale prinajmenšom pár dní,“ povedal po chvíľke zamyslenia a vyšiel na chodbu, aby si vzal kabát.

„Keby niečo, zavolaj. A dávaj si pozor,“ opakovala ako vždy, keď tak ako dnes odchádzal na záchrannú akciu. Sledovala, ako nasadá do auta a sledovala ho, ako odchádza. Na tvári mala výraz, akoby to malo byť naposledy, čo ho vidí.