Život je len jeden

Letná romanca

Letný vánok jej strapatil vlasy, keď sedela na piesočnej pláži a pozorovala západ slnka. Tá ohnivá červená guľa, ktorej odraz sa zrkadlil na mierne sa vlniacej hladine mora, sa strácala niekde v nedohľadne a jej prenikavú žiaru pomaly, ale isto pohlcuje tma. Vietor od mora zosilnel a Eve naskočila husia koža. Vstala zo zeme, prehodila si cez holé ramená jemnú šatku a vydala sa po pláži smerom k domu. Bol to dom jej priateľky, v ktorom chcela na pár dní nájsť útočisko a usporiadať si myšlienky. Prišla sem zabudnúť.

            Eva stála vo vstupe do svadobnej siene oblečená v nádherných bielych šatách. Na hlave mala ručne vyšívaný závoj a v rukách držala kyticu bielych ruží. Pozrela sa smerom dopredu a videla tisíce tvárí, ktoré akoby niečo šepkali. Úplne vpredu, stál Mark a usmieval sa. Čakal tam len na ňu. Pomaly vykročila uličkou, obklopená tým šeptom. Zmätene sa obzerala a snažila sa rozoznať, čo jej tí ľudia vravia, no jej snaha bola márna. Keď došla až dopredu, Mark ju vzal za ruku a spolu sa postavili pred oddávajúceho. Nebol ním nik iný ako ONA. - Ruže na svadbe vraj prinášajú nešťastie. povedala a vybuchla do hlasného smiechu. Čo sa to deje? Zrazu sa smiali všetci a ona sa zmätene obzerala okolo seba a hľadala nejaký východ, ktorým by ušla. Zrazu jasne počula za sebou volať tie hlasy: „Neber si ho, má inú.“ Táto ozvena jej v hlave hučala ešte veľmi dlho po prebudení z toho hrozného sna. Všetci to vedeli. Všetci okrem nej.

Eva je učiteľka a keď deťom v škole rozdala vysvedčenie, zamierila do mesta, aby si deň pred zásnubami kúpila nové šaty. Nebyť toho, sa vrátila domov pre peňaženku, ktorú si doma. zabudla, asi by z nej už naozaj bola vydatá pani, ktorú manžel podvádza na každom kroku.

Pristihla ho s kolegyňou priamo v ich posteli. Keď ich videla, vyrazilo jej to dych. Nezmohla sa na slovo, len s plačom vybehla z bytu a bežala nevedno kam. Kamkoľvek, len nech je čo najďalej od neho.

Útechu našla u svojej priateľky Elke, u ktorej strávila 2 dni. Nebrala telefóny ani sa s nikým  nerozprávala. Len ležala na gauči a pozerala do prázdna. Hlavou sa jej rojilo veľa najrôznejších myšlienok. Elke sa snažila s ňou komunikovať, prinútiť ju niečo zjesť či vyjsť von, no márne. Nakoniec ju prešla trpezlivosť, zašla k nej do bytu, aby jej zbalila pár vecí. Len čo vstúpila do bytu, z obývačky začula zvuky. Mark je doma.

„Eva? Si to ty?“ zavolal a vykukol do predsiene. Výraz na jeho tvári sa zmenil z prekvapeného na naštvaný.

„Čo ty tu robíš?“ spýtal sa jej  a veľmi sa pri tom mračil. Obaja pomaly prešli do obývačky a Mark stále čakal na odpoveď.

„Hádaj! Prišla som Eve pre pár vecí, ty prasa!“ zakričala mu Elke rovnako naštvane.

„Vždy som si myslela, že si úbožiak, ale ona ti tak verila a milovala ťa. Nebrala vážne moje varovania a naopak sa ma snažila presvedčiť, že si sa zmenil. Priala som jej šťastie, no vždy som vedela, že s tebou sa ho nedočká.“

„Takže to si bola ty, kto ju proti mne poštvával na hovoril jej o mne samé kraviny? To som si mohol myslieť. Stále si sa nezmierila s tým, že som si vybral Evu a nie teba!“

„Tak to si na omyle. Zistila som, že tých pár mesiacov,  čo sme spolu chodili, boli najväčšou chybou v mojom živote. A čo sa týka Evy, povedala som jej o nás a varovala som ju. Ale už som ti povedala, ona ťa tak veľmi miluje, že nič z toho, čo som jej povedala, nebrala vážne. Teraz na to chuderka doplatila. Ešte že ťa odhalila ešte pred svadbou. Ty si vážne idiot!“

Mark zostal nemo stáť a pozeral z okna. Elke zašla so spálne a zo skrine vybrala cestovnú tašku, do ktorej začala baliť nejaké Evine veci. Chcela ku poslať do svojho domu na pláži, kde si bude môcť odpočinúť a tak nezabudla zabaliť plavky, letné šaty a samozrejme slamený klobúk. V kúpeľni starostlivo vybrala potrebnú kozmetiku a pribalila ju do tašky. Už sa chystala na odchod keď sa znova ozval Mark.

„Ako sa má?“ spýtal sa už pokojným a dokonca previnilým hlasom.

„Ty sa ešte pýtaš?“ odpovedala mu otázkou, ale tiež už o poznanie kľudnejším tónom.

„Chcel by som jej to vysvetliť,“ pozrel na ňu a čakal, ako bude reagovať. Očakával nový výbuch a bol naň pripravený. Miesto toho len povzdychla a povedala:

„Nechaj ju. Už si jej ublížil dosť, nemyslíš? To posledné, čo teraz potrebuje je vidieť teba. Daj jej čas, a počkaj, kým za tebou sama príde.“

Mlčky prikývol a Elke odišla späť za svojou smútiacou kamarátkou. Našla ju na gauči schúlenú rovnako, ako keď odchádzala. Zrejme zaspala, pretože nebolo počuť vzlykanie, ktoré sa za posledné dni z gauča ozývalo skoro stále. Smutne si povzdychla a potichu, aby ju nezobudila šla do kuchyne pripraviť niečo na obed. Hneď potom ju chcela odviezť na pláž. Dúfala, že tam príde na iné myšlienky a že jej samota na chvíľu prospeje.

Práve krájala rajčiny na šalát, keď za sebou počula kroky. Otočila sa smerom k prichádzajúcej Eve a povzbudivo sa na ňu usmiala.

„Dobré ráno, šípková Ruženka.“

„Ahoj,“ pozdravila potichu Eva a pristúpila bližšie ku kuchynskej linke, aby sa v nasledujúcom okamihu pustila do umývania hlávkového šalátu.

Príprava šalátu prebiehala mlčky a netrvala viac než 10 minút. Potom sa obe kamarátky usadili k stolu na terase a začali si pochutnávať na vynikajúcom obede, ktorý stihla Elke uvariť, kým Eva spala. Ticho ako prvá prerušila Eva. Však už tiež bolo na čase.

„Ďakujem ti, že som u teba mohla tých pár dní zostať. Asi by som si mala zájsť pre nejaké veci a nájsť si nejaké iné bývanie.“

„Čože?“ Elke sa skoro zadusila, od prekvapenia jej zabehol kúsok mäsa. Keď prestala kašlať, pozrela Eve do očí a pokojným hlasom prehovorila:

„Ale ty už bývanie máš zariadené.“

„Ale Elke, to nejde, aby som ťa tu obťažovala.“

„A kto hovorí o obťažovaní? Ja som rada, že tu nie som sama, aj keď momentálne si tak duchom neprítomná, že je to skoro akoby som bola sama. Ale ani nehovorím o tom, že zostaneš u mňa.“

„Čože?“ teraz bola  pre zmenu prekvapená Eva.

„Tak za prvé, svoje veci máš v predsieni v taške, zobrala som ti všetko, čo budeš potrebovať. A za druhé, keď sa najeme, odveziem ťa do toho domu na pláži, kde sme boli minulý rok na dovolenke, pamätáš?“

„Ale...to nemôžem...“ chcela namietať Eva.

„Ale ja sa ťa nepýtam, ja ti to oznamujem a je  to bez debaty. Máš predsa prázdniny, takže ti nič nebráni stráviť tam toľko času, koľko potrebuješ.“

Eva stále nechápavo pozerala, ale nakoniec prikývla a dojedala posledné sústa z taniera.

Po obede skutočne našla v taške všetko potrebné a musela uznať, že Elke to s ňou myslí dobre, a mala by ju konečne počúvnuť. Koľkokrát jej už radila, vlastne to bola ona, kto ju varoval pred Markom, no ona jej neverila, nepočúvala jej rady. Rovnako ako Mark si myslela, že stále nezabudla na ich spoločný vzťah pred niekoľkými rokmi, o ktorom jej povedala krátko po tom, čo Marka spoznala. Teraz sa cítila previnilo, že ju podozrievala zo žiarlivosti a neprajnosti, vedela, že by sa mala ospravedlniť.

Na cestu sa vydali krátko po 2 hodine poobede a zamierili k Miamy. V aute Eva využila príležitosť porozprávať sa s Elke.

„Elke, ja...“začala pomaly. „Chcela by som sa ti ospravedlniť.“

„Ty? A za čo, prosím ťa?“

„Za to ako som sa v poslednom čase správala. Bola som hlúpa,  myslela som si, že mi závidíš. Nepočúvala som ťa, keď si ma varovala. Prepáč mi to, ak môžeš.“

„Eva, nemáš sa mi za čo ospravedlňovať. Ja ti rozumiem. Samozrejme, že ti budem skryte závidieť, keď budeš s niekým šťastná, ale keď šťastná ty, budem aj ja s tebou. Ver mi, že s Markom som si užila svoje a toho som ti skutočne nezávidela, len som ťa chcela ušetriť tomuto trápeniu. Ale to, že si ma nebrala vážne úplne chápem. Bola si zamilovaná a vtedy na tom druhom nevidíme chyby. Je to pre nás ideál a my sme ochotné prehliadať jeho malé nedostatky. Je to úplne normálne, keď je človek  zamilovaný a ja ti nemám čo zazlievať. Len mi musíš sľúbiť jednu vec.“

„Akú?“

„Že sa kvôli nebudeš trápiť. Zabudni naňho, aj keď to pôjde  len ťažko, nájdi si niekoho milého, kto ťa bude mať naozaj rád a buď s ním šťastná.“

„Ďakujem, pokúsim sa o to. Čo by som si bez teba počala?“

„No, tak to naozaj netuším,“ odpovedala jej Elke s úškrnom a obe sa nahlas rozosmiali.

Zvyšok cesty už bola atmosféra v aute uvoľnená a Eva na chvíľu zabudla na svoje starosti. Užije si na pláži pár dní a pokúsi sa zabudnúť na udalosti posledných dní. Potrebuje nazbierať odvahu postaviť sa opäť pred Marka a rozumne si s ním pohovoriť. Musia spolu vyriešiť pár vecí ohľadom zrušenia svadby a tiež ohľadom ich spoločného bývania. Byt bol ich oboch a je treba dohodnúť sa na nejakom rozdelení. Dúfala, že jej to Mark nejako uľahčí a dokážu sa cez to preniesť.

Boli na mieste. Zabočili na príjazdovú cestu vedúcu k veľkému plážovému domu s nízkou strechou a veľkým počtom okien francúzskeho štýlu. Väčšina okien bola orientovaných na severnú stranu s výhľadom na slnkom zaliatu pláž tiahnucu sa popri mori. Terasa bola zastrešená, aby aspoň trochu chránila proti prenikavým slnečným lúčom a zároveň aby umožnila svojim návštevníkom pozorovať rozbúrené more v čase búrky a zostať suchý. Skutočne ideálne miesto na odpočinok, určite teda pre ľudí, ktorí majú radi more a pokojnú atmosféru. Eva sa zhlboka nadýchla a jej čuchové bunky pohladila jemná vôňa rozpáleného piesku zmiešaná s vlhkým vzduchom idúcim od mora. Pohliadla do diaľky a cítila nesmiernu túžbu utopiť bôľ v tej diaľave. Nechať more, aby odplavilo všetky jej trápenia a jej boľavé spomienky. Chcela sa stratiť v diaľave a byť voľná a nespútaná ako to neohraničené more, ako čajky vznášajúce sa nad hladinou. Stojac na terase zavrela oči a počúvala, ako vlny narážajú jedna do druhej. Zo snenia ju vyrušila Elke, ktorá jej z auta priniesla veci. Pomohla jej s vybaľovaním a potom si obe ženy sadli na terasu s pohárom čerstvej pomarančovej šťavy. Ešte v ten deň sa musela Elke vrátiť, ale sľúbili si, sa čoskoro uvidia a niečo podniknú. Zvyšok dňa potom Eva strávila na pláži, odkiaľ ju zahnal chlad od mora, chvíľku po tom, čo zapadlo slnko za obzor.

Prebudenie nebolo nijak príjemné, zvlášť nie po tom spomínanom sne, ktorý jej hneď pripomenul všetky udalosti, na ktoré sem prišla zabudnúť. Ešte chvíľu ostala ležať a snažila sa potlačiť slzy. Nebude sa trápiť, povedala si a s týmto predsavzatím vstala z postele a zamierila do pekne zariadenej kúpeľne. Opláchla si tvár, a keď zdvihla hlavu, jej zrak spočinul na jej odraze v zrkadle. Vypadám príšerne, povedala si v duchu. Vačky pod očami dávali tušiť, že v posledných dňoch dosť plakala a navyše moc nespala. Tvár mala strhanú únavou a smútkom. Neobťažovala sa s make-upom. Chcela sa ísť vykúpať, takže to považovala za zbytočné. Navyše predpokladala, že na pláži nebude nikto, komu by to mohlo vadiť. Rozčesala si svoje dlhé hnedé vlasy a nechala ich voľne rozpustené. Obliekla si letné šaty na ramienka smotanovej farby, nasadila klobúk a slnečné okuliare a vyšla na pláž po schodoch vedúcich priamo z terasy. Topánky nechala ležať pri schodoch a bosky vykročila po piesku. Slnko  síce už bolo vysoko nad obzorom, ale piesok sa ešte nestihol zohriať a tak príjemne chladil. Pomaly prechádzala po pláži, občas vstúpila do mora a nechala vlnky lačne jej omyť nohy. Hoci si to neuvedomovala, za chvíľku sa jej na tvári objavil slabý úsmev. Kochala sa pohľadom po okolí a nechala svoje myšlienky voľne poletovať vo svojej mysli. Avšak na nič konkrétne sa nesústredila a nepodrobovala jednotlivé spomienky dôkladnej analýze. Ako si tak vykračovala, naraz jej pri nohe pristálo niečo malé zelené a než sa stihla spamätať ležala na zemi. Vrazilo do nej niečo veľké a ona vystrašene vykríkla. Začula nejaký krik a opatrne sa otočila tým smerom, odkiaľ vychádzal. Znovu vystrašene vykríkla, keď z druhej strany tesne za sebou začula hlasné HAF!

To už sa k nej ale skláňal asi 30- ročný tmavovlasý muž s milým úsmevom na tvári a začal sa jej ospravedlňovať.

„Veľmi ma to mrzí. Ospravedlňujem sa za svojho psa, ale keď beží za loptičku, nevníma okolie.“

Pomohol jej postaviť sa a pozrel jej od tváre. Ona naňho stále pozerala veľmi zmätene, akoby nevedela, o čom hovorí. Ďalšie HAF, tentoraz trochu tlmené ju vytrhlo z prekvapenia a ona sa rozhliadla okolo seba. Za ňou sedel zlatý retrýver so zelenou tenisovou loptičkou v ústach a pozeral striedavo na ňu a na svojho majiteľa. Ona teraz tiež pozrela jeho smerom a konečne pochopila, čo sa jej snažil povedať. Skúmavo na ňu hľadel, pripadala mu trošku mimo, až sa bál, či jej jeho pes nejako nechtiac neublížil, alebo nespôsobil šok. V tom momente sa Eva začala nahlas smiať a on sa k nej po chvíli pridal, keď videl, že je všetko v poriadku.

„Ja...“začala pomaly v záchvate smiechu koktať. „Asi som bola taká zamyslená, že so vás nevidela, prepáčte.“

„Nie, to vy prepáčte, volal som naňho, keď sa na vás rútil, ale nepočúval ma. Volal som aj na Vás, ale nepočula ste ma.

„To je v poriadku, povedala už celkom pokojne a sklonila sa k psovi, aby ho pohladila po jeho nádhernej srsti.

„Ja som Mark,“ predstavil sa. Pri tom mene sebou Eva nepatrne trhla, ale jeho skúmavému zraku to neuniklo.

„Ja som Eva,“ prezradila, len čo prestala hladiť psa a postavila sa, aby si podali ruku na zoznámenie.

„Smiem Vás pozvať na kávu? Ako odškodnenie za tu nepríjemnosť. Bývam tu neďaleko,“ spýtal sa s nádejou v hlase.

Eva by rada prijala, ale niečo jej bránilo. je to len pár dní od tej trápnej udalosti a ona by bola asi radšej osamote.

„Ja...“začala sa vykrúcať. „Ja neviem. Mala by som sa už asi vrátiť, možno niekedy nabudúce.“

„Oh, iste,“ odpovedal sklamane a keď videl, že sa chystá naozaj odísť, ostal len nemo stáť a potom tiež zavolal na psa a vydali sa opačným smerom než tá očarujúca osoba, ktorú práve spoznal.

Dal si záležať na tom, aby šiel pomaly, chcel vidieť, kam pôjde, chcel zistiť, kde býva, hoci to tušil. Tu v okolí nebýva moc ľudí, ak si dobre pamätá, tak jej smerom je len jeden plážový domček. Keď mu zmizla z dohľadu, prestal striehnuť tým smerom a zamieril už naozaj domov. Pred očami mal stále jej tvár. Nebola nalíčená, no ja tak bola krásna. Jej nežné črty vypovedali o plachej a jemnej osobe. Mohla mať tak 26 rokov, ale podľa výrazu v tvári usudzoval, že ju niečo trápi. Možno s tým súvisí aj to, ako reagovala na jeho meno. Mrzelo ho jej odmietnutie, ale rozhodol sa, že sa nevzdá a zajtra ju navštívi. Celý deň na ňu myslel, proste mu učarovala.

Eva sa tiež usmievala pri spomienke na tú príhodu na pláži. Zamrazilo ju pri pomyslení na to meno Mark. Obzvlášť potom pri spomienkach na pekné chvíle s jej Markom. Mark z pláže bol veľmi zaujímavý, lákalo ju spoznať ho, ale zdá sa jej neprijateľné začať flirtovať, kým nemá vyriešené problémy s Markom. Na druhú stranu, ako najlepšie zabudnúť, ak nie práve novou známosťou? Nakoniec sa rozhodla, že mu dá šancu, ak bude chcieť a s týmto rozhodnutím strávila veľmi pekný deň na pláži. Na obed si urobila len zeleninový šalát a popoludnie strávila čítaním na pláži a kúpaním v mori. Ani sa nenazdala a slnko opäť zapadlo a pláž zahalila tma. Ešte chvíľu sedela na terase a počúvala zvuky, ktoré ju obklopovali. Zavolala Elke, že je všetko v poriadku a šla si ľahnúť.

Opäť ju zobudila nočná mora, ako kráča k oltáru a oddávajúcou je Markova milenka. Zaplašila chmúrne myšlienky, ktoré týmto snom opäť vyplávali na povrch a zamierila do kúpeľne. Jej tvár už vypadala lepšie, odpočinutejšie. Opäť sa chystala na pláž, tentoraz sa však trošku a len veľmi nenápadne nalíčila. Podvedome prešla ku skrini a začala vyberať šaty. Nie však hocijaké. Vybrala si krátke biele s čiernymi bodkami, v ktorých vynikla jej pekná štíhla postava a nechala odhalené svoje štíhle a po včerajšku pekne opálené nohy. Niekde v skrytu duše dúfala, že zase stretne Marka so psom a chcela sa mu páčiť. Prečo? Sama tomu nerozumela, ale podriadila sa svojej mysli, alebo žeby srdcu?

Vyšla na terasu a chystala sa zísť po schodoch na pláž, keď si všimla niečo položené na zábradlí. Podišla bližšie a uvidela tam ležať margarétku. Nič viac, nič menej. Obzerala sa na všetky strany, aby zistila, kto ju tam nechal, ale nikoho nevidela. S kvetinou v ruke vyšla na pláž a vydala sa smerom k miestu, kde sa včera stretla s tým zaujímavým mužom. Avšak po ňom akoby sa zľahla zem, ani len jeho psa nikde nevidela a tak sa chtiac-nechtiac vrátila spať a deň strávila podobne ako ten predtým. Chvíľami ju prepadal smútok z toho, v akej je situácii a pociťovala beznádej, pretože nevedela nájsť z nej východisko. Podobne to šlo celý týždeň. Ráno na terase nachádzala najrôznejšie kvety, občas s odkazom prajúcim pekný deň, no nikdy žiaden podpis ani v okolí nik, kto  by mohol mať toto všetko na svedomí. Dni trávila sama buď na pláži, alebo občas zašla do neďalekého mestečka dokúpiť čo potrebovala, ale nikdy sa dlho nezdržovala, oveľa radšej sedela sama na pláži a rozmýšľala. Už sa skoro zmierila s tým, čo ju tak veľmi ranilo. Keď v pokoji premýšľala nad svojim vzťahom s Markom, až sa sama divila, ako to tak dlho s ním mohla vydržať a ako mohlo dôjsť až k plánovaniu svadby. Musela byť naozaj neskutočne zaslepená, pretože teraz s odstupom času videla všetko, čo jej kedysi vravela Elke a ona musela priznať, že mala pravdu vo všetkom. Horšie však bolo zabudnúť, ale ako sa vraví, čas hojí všetky rany a niečo pravdy na tom určite bude.

Ako dni plynuli a Eva sa konečne spamätávala, netušila, že ten, čo ju denne obdarovával kvetinami ju pozoroval. Áno, ten muž so psom denne položil kvet na terasu a ako prišiel, tak aj odišiel. Potom vyšiel na neďaleký útes, kde ho nemohla vidieť, zato on ju videl dokonale. Sledoval jej nadšenie, keď každé ráno našla  kvetinu a bavil sa na jej snahe zahliadnuť ho niekde v okolí. Vídal ju sedávať na pláži zamyslenú a smutnú, občas ju videl plakať. Domyslel si, že ju  niečo trápi a možno preto na ňu nenaliehal, ale zvolil si inú cestu- skrz kvety. Raz sa snáď odváži u nej zaklopať a bude dúfať, že ho neodmietne ako naposledy. Avšak nepočítal s tým, že pri najbližšej návšteve padne do pasce. Opäť sa potichu prikradol k terase a chystal sa položiť žltú ružu na zábradlie.  V tom si ale všimol, že je niečo inak než zvyčajne. Slnko práve vychádzalo a on na stole videl prestreté na raňajky pre dvoch. Zarazil sa a v tom zmätku nevedel, čo robiť. Kruci, zrejme prišiel jej priateľ a chystajú sa raňajkovať a ja hlupák tu zo seba robím šaša. Zrejme si na mňa ani nespomenie. Smutne pozrel na ružu, položil ju na miesto chystal sa odísť. Zrazu sa zarazil.

„Nechcel by ste mi ju konečne dať osobne?“ ozval sa hlas z terasy. Pozrel tým smerom a uvidel ju stáť vo pri schodoch, po ktorých on práve schádzal. Vychádzajúce slnko ju osvetľovalo, takže vypadala ako anjel. Nezmohol sa na slovo.

„Ja...“začal koktať. Nakoniec sa vzdal pokusu dostať zo seba nejaké vysvetlenie, vzal do ruky ružu a pomaly prešiel až  k nej. Zahanbene na ňu pozrel, keď jej podával ružu, no keď videl jej výraz, na tvári sa mu rozžiaril oslňujúci úsmev, podobný tomu jej.

„A teraz vás už snáď môžem pozvať na kávu,“ povedala a pokynula smerom k prestretému stolu.

„Ja som si myslel.....no myslel som, že máte návštevu, priateľa alebo dokonca manžela,“ povedal nesmelo, kráčajúc smerom k stolu v jej doprovode.

V tom sa jej tvár zachmúrila a on ľutoval, že nedržal jazyk za zubami.

„Prepáčte, ja nechcel som sa vás dotknúť.“

„Nie, to je v poriadku. Ja len....len, že som tu, aby som zabudla na jednu nepríjemnú skúsenosť.“

„Aha, prepáčte.“

„To je v poriadku. Tak už sa posaďte, dáte si kávu, alebo radšej čaj?“

„Kávu, ďakujem.“

„Tak, môžem sa Vás opýtať, čo vlastne robíte,  okrem toho, že viete hádzať loptičky pre psa?“ spýtala sa s úsmevom.

„Iste, ja som lekár. Mám teraz pár dní voľno a tak som  si prišiel oddýchnuť sem, podobne ako vy. A čím sa zaoberá taká krásna mladá dáma ako vy?“

„Oh, ja som učiteľka.“

„Páni, stavím sa, že deti vás musia zbožňovať. keď si spomeniem, ako ja som miloval svoju pani učiteľku...“

Obaja sa nahlas rozosmiali a a ďalej pri raňajkách pokračovali v príjemnom priateľskom rozhovore. Keďže ani jeden nemal program, urobili si piknik na pláži, kúpali sa v mori a strávili spolu veľmi pekný deň. Mark s ňou bol naozaj celý deň, nakoniec spolu na pláži pozorovali západ slnka a on dlho hľadal odvahu ju pobozkať. Nevedel, ako zareaguje, ale len naňho pozrela a uvoľnene sa oňho oprela. Po viac ako týždni, kedy sa utápala v smútku sa znovu cíti dobre. Dokonca viac než to. Je to možné, že by sa zamilovala? Chcela mu ležať v náručí, nechcela, aby ju opustil, čo ak sa nevráti, alebo horšie, čo ak je to len krásny sen, po dlhom čase, kedy ju sužovali nočné mory?

Ďalší týždeň ubehol ako voda a Mark s Evou spolu trávili každú voľnú chvíľu. Bola to krásna letná romanca. Nechceli myslieť na to, čo bude, keď im skončí voľno. Uvidia sa potom ešte? Nehovorili spolu o svojich minulostiach, zvlášť Eva sa tejto téme vyhýbala. Mali pred sebou posledný voľný víkend a Mark pozval Evu do neďalekého mestečka na večeru. Chcel jej niečo dôležité povedať a zároveň chcel vedieť, ako to bude ďalej. Obaja žijú v tom istom meste, ako zistili, takže ich vzťahu nič nebráni. Teda takmer nič.

V ten večer si Eva dala obzvlášť záležať, aby dobre vypadala. Dohodli sa,  že sa stretnú až v reštaurácii, Mark si potreboval ešte niečo zariadiť. Veľmi sa tešila, chcel jej niečo povedať a ona dúfala, že chce ďalej pokračovať v ich vzťahu. Na túto príležitosť si vybrala čierne koktejlky, vlasy si vyčesala a pripla si strieborný šperk na krk, ktorý celkový dojem len vylepšil. Nakoniec spokojná sama so sebou nasadla do privolaného taxíku, ktorý ju mal zaviezť do mesta.

Medzitým v reštaurácii pri bare sedel vysoký tmavovlasý muž a bavil sa s peknou blondínou. Boli rozhovorom plne zaujatí a dalo by sa povedať, že sa dobre bavili. Sedeli tam už nejakú dobu a ani jeden z nich si nevšimol, že ich z dverí pozoruje prekvapená Eva, ktorej pri pohľade na skvele sa baviaceho Marka s blondínou, ktorá ho držala za ruku a nakoniec ho pri odchode pobozkala, zmrzol úsmev na perách. To snáď nie je pravda, v duchu zvolala Eva a so slzami v očiach vybehla nepozorovane z reštaurácie, rovnako ako pred časom vybehla s z bytu, kde odhalila neveru svojho snúbenca. Začala sa dusiť slzami a nevedela, čo ďalej. Späť ísť nemôže, bude ju tam hľadať a ona ho už nikdy viac nechce vidieť. Zamávala na okoloidúci taxík a nechala sa zaviezť domov, k Elke.

Rozospatá kamarátka nechápavo otvorila dvere o 2 ráno a neverila vlastným očiam, keď tam uvidela stáť uplakanú Evu.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa a odstúpila od dverí, aby mohla vojsť dnu.

„Všetci sú rovnakí. Prečo?“

„O čom to hovoríš?“ nechápala stále Elke. Postavila vodu na čaj a sadla si k Eve na gauč, tam sa usadila do podobnej polohy, ako naposledy, keď k nej prišla v podobnom stave. Začala mať o Evu naozaj obavy.

S čajom a pod teplou dekou sa nakoniec Eva pustila do vysvetľovania. Elke len žasla nad tým, čo všetko sa za tie 2 týždne udialo, pretože Eva ju neinformovala priebežne, stále robila tajnosti, vraj jej všetko povie, keď sa vráti. Snažila sa ju nejako upokojiť, presviedčala ju, že možno sa mýli, možno si len niečo zle vysvetlila, no sama neverila tomu, čo vravela. Začala mať výčitky, že v snahe pomôcť naopak vystavila kamarátku rovnakému sklamaniu po tak krátkom čase, kedy sa sotva stačila spamätať z toho prvého nezdareného vzťahu. Nevedela, ako jej pomôcť. Je veľmi citlivá a podobné situácie nesie len veľmi ťažko. Sedela s ňou na gauči a nechala ju vyplakať sa. Niekedy človek slzami odplaví tú najväčšiu a najtrpkejšiu bolesť, ale rany na duši vylieči len čas a podľa všetkého Eva toho času bude teraz potrebovať veľa.

Kým sa Eva vyplakala Elke na ramene, v istej reštaurácii márne čakal Mark na svoj doprovod. Nevedel, čo sa mohlo stať a začal sa báť. Prečo len  Tamara musela prísť práve dnes. Mohlo to počkať do zajtra, čo ak sa Eve niečo stalo? Kvôli Tamare musel ísť do mesta skôr, a nechal Evu ísť taxíkom. Keď neprišla ani po hodine, rozhodol sa za ňou zájsť. Avšak v dome na pláži nik nebol. Bolo zamknuté, ale práve včera  mu Eva ukázala, kde necháva náhradný kľúč. Vošiel dnu a začal prezerať izby, či sa jej niečo nestalo, no v dome naozaj nebola. mala tam všetky veci, takže neodišla. Nechápal to. Rozhodol sa zostať a počkať do rána, či sa nevráti. Ak nie, zavolá na políciu a do nemocnice, či sa po ceste nestala nejaká nehoda. Ale ona sa neobjavila a ani polícia mu nepomohla, žiadna nehoda sa nikde neudiala a keďže nevedel presne jej adresu, nemohol si ani overiť, či je v poriadku a či ho prosto opustila. Vrátil sa k sebe domov a nemohol ju vypustiť z hlavy. Víkend strávil zavretý doma a nechápal, čo sa stalo, že tak náhle bez jediného slova zmizla. Jediné, čo mu prišlo na um,  bolo, že ho Eva v ten večer videla s Tamarou a nahnevala sa. Ale aj je to ten pravý dôvod, prečo sa ho neprišla opýtať, čo to má znamenať? Veď práve v ten večer jej to všetko chcel vysvetliť.  Nechcel, aby sa to dozvedela týmto spôsobom. Podobnými úvahami sa trápil Mark celú dobu aj po tom, čo sa vrátil do práce. Chodil zadumaný a smutný.

Eva bývala s Elke, zašla do svojho bytu, aby sa dohodla so svojim prvým Markom, čo ďalej. Snažil sa ju presvedčiť, že to bola len jednorazová záležitosť a nikdy viac sa to nebude opakovať. Nepovolila a trvala na tom, aby jej vyplatil polovicu ceny bytu, ak v ňom chce ostať. Z platu učiteľky si nemohla dovoliť len tak mu všetko nechať a vzdať sa nároku na to, čo jej patrí. Vzala si posledných pár vecí, s ktorými jej pomohla Elke a načas sa presťahovala k nej. Tá si konečne prestala sťažovať na samotu a snažila sa Evu nejako rozptýliť. S blížiacim sa koncom prázdnin sa Eva tešila opäť do práce. Mala dostať novú triedu prvákov. Tie malé dietky sú naozaj rozkošné a Eva počítala dni, kedy konečne začne nový školský rok. Kým sa tak stalo, dá sa povedať, že sa spamätala z toho všetkého, čo zažila a čas úspešne hojil jednu ranku za druhou.

Kým v ona sa v prvý deň školy doma starostlivo obliekla a učesala, aby na deti pôsobila milo a prívetivo, v jednom dome na opačnej strane mesta sa do školy pripravoval niekto  iný. Malé dievčatko sa tešilo na svoj prvý deň a zároveň sa strachovalo, či bude pani učiteľka milá a bude ich  mať rada. V kúpeľni na malom podstavci pri umývadle stála postavička v nočnej košieľke. Hlava pokrytý blond kučierkami sa skláňala nad umývadlom, keď si tento detský anjel umýval zúbky. Zdvihla hlavu a pozrela svojimi modrými očkami do zrkadla a vyčarila na tvári úsmev, ktorým sa chystala oslniť novú pani učiteľku.

„Babííííííííí!!!!“ zakričala a rozbehla sa do izbičky, kde už mala na posteli pripravené zelené šatôčky a oranžovú mašličku do vlasov.

„Čo sa deje Lili, že tak kričíš?“ ozvalo sa od dverí, kde sa zjavila staršia pani s veľmi prívetivým výrazom v tvári.

„Už mám vyčistené zúbky a potrebujem pomôcť s obliekaním do školy,“ prezradila malá a zatvárila sa veľmi dôležito.

„Tak poďme na to,“ popohnala ju babička a o chvíľu už v izbe miesto anjelika v  nočnej košeli stála malá princezná.

Vtom sa vo dverách objavila ďalšia hlava. Tentoraz mužská. Bol to Mark, ktorého Eva spoznala na pláži.

„Tak kde mám ten svoj drahý poklad?“ spýtal sa a začal naoko prehľadávať izbu. „Kde len tá Lili môže byť?“ hundral si pre seba a chodil okolo nej, akoby ju nevidel.

„Oci, tu som!“

„Čo to bolo? Ja som ju počul, ale nie  je tu. A toto je kto?“ obrátil sa teraz na dievča v šatôčkach, akoby ho videl prvý krát. „Slečna, nevidela ste tu moju Lili?“

„Veď to som ja!“ skríkla malá už akoby pohoršene a pokrútila hlavou. „Oci, ty si strašný!“ povedala so smrteľným výrazom v tvári a obrátila oči.

Mark so svojou matkou sa pri tom pohľade neudržali a vybuchli od  smiechu.

„Vypadáš úžasne, zlatíčko.“

„Ja viem,“ uškrnula sa malá Lili a objala otca okolo krku. „Tak kedy už pôjdeme do tej školy? Už sa neviem dočkať.“

„Teda, ty si mi nejaká horlivá žiačka, no tak teda dobre, ideméééééééééé!“ zakričal a s dcérou v náručí vybehol z izby. Za nimi pomaly vyšla aj babička a odprevadila ich k autu.

„Dnes mám voľno, mami. Takže na Lili počkám v škole a potom s ňou zájdem na zmrzlinu. Odpočiň si trochu,“ povedal Mark matke vo dverách a na rozlúčku jej dal pusu na tvár.

„Neboj sa synak, ja už sa zabavím. Tak pekný prvý deň v škole anjelik,“ zamávala vnučke na rozlúčku a zmizla v dome.

Cesta autom im ubehla veľmi rýchlo, mesto bolo síce trošku upchané, väčšina rodičov viezla svoje deti do školy, rovnako ako teraz Mark. Cestou sa rozprávali, spievali si a bolo vidieť, že tí dvaja sa naozaj zbožňujú.

Pred školou už bolo veľa detí aj s rodičmi a všetci sa schádzali vo veľkej hale, kde ich na začiatku privítala riaditeľka krátkym príhovorom. V rohu miestnosti zatiaľ čakali učitelia, ktorým mali byť neskôr pridelené jednotlivé triedy. Medzi nimi aj nenápadná, no veľmi milo vyzerajúca Eva, ktorá si z diaľky obzerala tých najmenších, ktorí pôjdu k nej. Malé dámy v šatôčkach a chlapci v košeliach s motýlikmi, väčšinou sa držali za ruku svojich rodičov, aby sa v tom dave detí nestratili. Všetci boli krásni, no Evu zo všetkých očarilo dievčatko s oranžovou mašľou v  bohatých a kučeravých blond vláskoch. Hodnú chvíľu ju pozorovala a nemohla z nej spustiť zrak. V tom sa k dievčatku sklonil muž a niečo mu pošepkal do ucha. Eve sa v tej chvíli zastavilo srdce. To je on. Všetko, čo sa za posledné týždne snažila vymazať z hlavy je späť. Nemohla  dýchať, nevedela čo má robiť. Chcela utiecť a na druhú stranu  strašne túžila hodiť sa mu okolo krku a povedať mu, že ho má rada. Skutočne sa doňho za ten týždeň zamilovala a nemohla naňho zabudnúť. A on tu teraz stojí u nich v škole. Čo tu robí?

Počkať, drží za ruku tú malú....Och nie, čo keď je to jeho dcéra? Čo ak ju bude mať u seba v triede? Nie, okríkla sa v duchu, ukľudni sa a nemysli na tom. Možno to ani nie je on. Stále očami pátrala medzi toľkými ľuďmi, no viac ho nemohla nájsť. Oddýchla si, zrejme sa jej to len zdalo.

Riaditeľka skončila svoju reč a pokynula učiteľkám, aby si šli pre svoje triedy. Eva vykročila k najväčšiemu hlúčiku malých prvákov a trošku rozpačito sa na ne usmiala. začala vyvolávať jednotlivé mená. Pri mene Lili Steevensová sa zarazila. Rovnaké priezvisko, ako má Mark, to nebude náhoda a teda to rozhodne nebola vidina. Začala byť mierne nervózna, ale nechcela dať na sebe nič poznať a tak sa snažila upokojiť. Keď boli deti všetky, odviedla si ich do triedy a začali sa zoznamovať. Pokiaľ Evu zaujala Lili tam v hale, teraz si ju doslova obľúbila po pár minútach. Bola milá a veľmi bystrá. Pri skúmavejšom pozorovaní v nej skutočne objavila Markove črty tváre a okrem toho bola veľmi  podobná tej blondíne, s ktorou Mark sedel  v reštaurácii. Takže sa nemýlila. Teraz jej len ostávalo dúfať, že sa s Markom nestretne a všetko bude v poriadku. Deti boli všetky veľmi milé a rozkošné, ale ona sa nemohla sústrediť, myšlienkami bola úplne niekde inde. V duchu bola na pláži a spomínala na západy slnka, ktoré spolu s ním pozorovala a do očí sa jej hrnuli slzy. Rýchlo zamrkala, aby  ich zahnala a opäť  sa začala venovať deťom. Strávili spolu skoro dve hodiny a ona vedela, že s touto triedou sa nudiť nebude, v týchto chvíľach nikdy neľutuje, že sa stala učiteľkou. Táto práca ju  napĺňa šťastím a pozitívnou energiou, aj keď jej občas deti dajú zabrať. Rozlúčili sa spolu a deti sa rozpŕchli k svojim rodičom. Pomaly aj ona si zobrala svoje veci a chystala sa ísť domov. Pred školou uvidela malú Lili čakať poslušne na lavičke. Poobzerala sa naokolo, ale nikde nevidela Marka ani nikoho, kto by  tu na Lili čakal. Podišla teda k nej a prihovorila sa jej.

„Kde máš rodičov, Lili?“

„Otecko musel rýchlo odísť do nemocnice keď rozprávala pani riaditeľka a povedal mi, nech tu naňho počkám, kým sa vráti, že tam nebude dlho.“

„Aha, no ale to by si tu mohla čakať ešte dosť dlho, nemyslíš?“

„Ja viem, ale otecko si pre mňa príde.“

„To určite, ale čo keby si ho počkala napríklad u mňa v kabinete?“ navrhla Eva. Nevedela, čo ju to napadlo, veď predsa keď si po ňu príde k nej, je isté, že sa stretnú a to ona predsa nechce, alebo áno?

„Ale otecko ma bude hľadať tu,“ povedalo dievčatko ostýchavo. Nevedelo, či môže odporovať učiteľke, aj by chcela ísť s ňou, je veľmi milá, ale nechcela, aby sa ocko bál, keď ju tu nenájde.

„A ty sa bojíš, aby ťa našiel, však?“ usmiala sa na ňu Eva, lebo chápala jej pochyby. „A keď ti poviem, že môj kabinet má výhľad z okna priamo na toto parkovisko, takže uvidíme kedy ocko príde a keď mu tu na lavičke necháme odkaz, kde ťa nájde, tak by si si súhlasila?“

Lili sa zamyslela a zhodnotila, že je to naozaj dobrý nápad a pomohla učiteľke napísať odkaz. Následne vošli späť do školy a zamierili do Evinho kabinetu. Ponúkla Lili sušienky a čaj a veľmi pekne si spolu pohovorili. Eva sa len utvrdila v tom, že je to naozaj šikovné a bystré dievčatko a v duchu tajne dúfala, že aj ona raz bude mať takú dcéru.

Na parkovisku zaškrípali brzdy a z auta rýchlo vystúpil vystrašený muž, ktorý hneď zamieril k lavičkám. Keď si prečítal odkaz, upokojil sa. Podľa pokynov na lístočku vyšiel na prvé poschodie a zamieril k dverám kabinetu. Tie sa v tom momente rozleteli dokorán a vons a vyvalila Lili takou rýchlosťou, že ho skoro prevrátila.

„Oci, oci! Konečne!“

„Prepáč anjelik, ale zdržal som sa dlhšie, než som myslel,“ ospravedlňoval sa dcére.

„A zachránil si niekoho?“ spýtala sa Lili zvedavo.

„Áno, zachránil,“ usmial sa na ňu.

„Tak mi to nevadí. Pani učiteľka mi dala sušienky a čaj a je naozaj moc milá. Poď, ukážem ti ju,“ zvolala a Mark sa nenazdal, už ho viedla do kabinetu, kde pri okne chrbtom k nemu stála osoba.

„Dobrý deň,“ pozdravil. „Ďakujem, že ste vzala Lili k sebe, zdržal som sa v nemocnici. Dovoľte mi predstaviť sa. Ja som..“

„Mark Steevenson.“

„My sa poznáme?“ zarazil sa  Mark a hlas učiteľky sa mu zdal povedomý. V tom sa Eva otočila a pozreli si do očí.

„Eva!“ vydýchol prekvapene a nezmohol sa na slovo.

„Ahoj!“ povedala potichu a potlačovala slzy.

„Ty....ja...“

„Máš úžasnú dcéru, Mark,“ povedala a pozrela na Lili.

„Eva, ja počkaj, ja ti to vysvetlím...“

„Nič mi nevysvetľuj, ja som to pochopila už vtedy v reštaurácii!“ odpovedala Eva a trošku zvýšila hlas, ale slzy už neovládla a otočila sa späť k oknu.

„Ty si tam bola?“

Mlčky prikývla.

„Ale je to inak než si myslíš, Eva, vypočuj ma. Prosím!“ jeho hlas už znel tiež zúfalo. „Tak dlho som ťa hľadal. Chcel som ti to vtedy večer vysvetliť, ver mi.“

V kúte stála malá Lili a nechápala čo sa deje. Ako to, že ocko pozná jej učiteľku? V tom sa k nej Mark otočil a poprosil ju,  či by mohla počkať na chodbe a zavrieť za sebou dvere. Prikývla a urobila, čo jej povedal. Keď dvaja dospelí osameli, pristúpil Mark k plačúcej Eve a chytil ju okolo ramien. Nebránila sa.

„Evka, ja .... tak veľmi si mi chýbala. V ten večer, bolo to veľmi náhle. Tamara, moja bývalá manželka...“

„Bývalá?“ pozrela naňho svojimi uslzenými očami.

„Áno, som už 3 roky rozvedený.“

„Ale prečo si mi to....?“

„Nepovedal? keď som ťa prvý krát videl, odmietla si ma. Ja som ťa stále pozoroval, aj keď si o tom nevedela. Došlo mi, že sa pre niečo trápiš a nechcel  som to kaziť. Ale v ten večer.....v tej reštaurácii som sa k tomu chystal, naozaj.“

„A čo tam robila ona?“

„To je práve to, čo bolo neplánované. Tamara pracovala 2 roky zahraničí a malú Lili mala so sebou, takže som ju skoro nevidel. Ale naše manželstvo skončilo v dobrom, takže sme sa dokázali dohodnúť. No a teraz dostala ponuku na prácu niekde v Afrike, Lili mala začať chodiť do školy a nesúhlasil som, aby mi ju odviedla tak ďaleko. Nakoniec sa mi ju podarilo presvedčiť, že Lili môže žiť so mnou a ona uznala, že to bude lepšie aj pre ňu. A na tom sme sa dohovárali vtedy večer.“

„ Ja...“ otočila sa. Nevedela, čo na to povedať. Bola strašne hlúpa, že ju to nenapadlo? Asi áno.

„Dúfam, že mi odpustíš. Naozaj som to pred tebou nechcel tajiť. Ale keď si nás videla, prečo si sa neprišla spýtať, ako to vlastne je?“

„Ja, vieš...“zbierala odvahu a utierala si slzy. „Tam na pláži, ušla som tam, aby som zabudla. Mala som pred svadbou a odhalila som partnerovu neveru. Preto keď som ťa videla s inou..... nejako som nedokázala myslieť ne nič iné, len na to, že si rovnaký ako on a .....a ja neviem. Prepáč,“ zašepkala a znova sa rozplakala.

„Tíško!“ ukľudňoval ju a vzal ju do náručia. „Ani netušíš, ako veľmi si mi chýbala. Myslel som, že už ťa nikdy neuvidím. Ja som sa do teba tam na tej pláži zamiloval až po uši.“

„Ja... ja tiež,“ odpovedala a pozrela mu do očí.

Otrel jej slzy z tváre a nežne ju pobozkal. Vyrušilo ich malé zakašlanie. Vedľa nich stála usmievavá Lili a podávala otcovi žltú ružu, ktorú našla v aute. Mark vzal ružu do ruky a spolu s Evou na ňu pozerali. zrazu Eva prehovorila: „Nechceš mi ju už konečne dať?“

Všetci sa začali smiať , Mark dal ružu Eve a opäť ju pobozkal. Samozrejme nemohol zabudnúť ani na Lili, ktorá sa tvárila naoko urazene,  ale ktorej sa pani učiteľka páčila natoľko, že keď po pár mesiacoch začali plánovať svadbu, nemala žiadne námietky a zdieľala oteckove šťastie.