Život je len jeden

Prchavé šťastie

Ticho. Nepočula nič, len šum mora a čajky vznášajúce sa v povetrí. Bol to príjemný pocit, ležať vo vyhriatej posteli a počúvať tie zvuky, ktoré ju obklopovali. Otvorila oči a jej zrak spočinul na belasých stenách jej spálne. Aká pekná farba, pomyslela si, a ako skvele sa hodí k jej predstavám, ktoré sa vynárajú spolu so vzdialenými zvukmi. Nikdy sa nezamýšľala nad tým, že ju modrá tak upokojuje.  Rukou siahla na nočný stolík stojaci pri jej posteli a hľadala budík, ktorý práve začal prenikavo zvoniť. Bola rada, že sa zobudila skôr, než ju tento strašný zvuk vytrhol zo sladkého snenia. Podarilo sa. Budík zmĺkol a Sandra ešte na chvíľu zavrela oči a vrátila sa späť do svojho sna. Snívalo sa jej, že leží na pláži a vychutnáva príjemné dotyky slnečných lúčov, ktoré pohlcujú jej telo. Povzdychla si. Vedela, že je to len sen, ktorý práve končí, pretože je najvyšší čas vstávať. Pomaly vyliezla z vyhriatej postele a prekonala túžbu opäť sa ponoriť do perín a prespať celý deň. To si však nemohla dovoliť, pretože ako zamestnaná matka dvoch detí mala bohatý program na každý deň. Tešila ju však myšlienka na blížiacu sa dovolenku. Konečne bude môcť stráviť pár pekných chvíľ so svojou rodinou.

Prechádzajúc okolo okna, ktoré zaberalo takmer celú jednu stenu, pozrela na tyrkysové more, ktoré ju za malú chvíľu celú pohltí. Bol to úžasný pocit, nechať sa unášať vlnami a práve pre ten pocit bola ochotná vstávať takmer o dve hodiny skôr, než je potrebné. Bol to totiž jej každodenný rituál, ktorý dodržiava odvtedy, čo sa presťahovali do tohto domu na pláži. Každé ráno behávala pol hodiny po pláži, potom si naplno vychutnávala plávanie a nakoniec vysadla na bicykel, aby zašla do najbližšej pekárne po čerstvé pečivo, ktoré jej rodina neskutočne miluje.

Prešla k veľkej bielej skrini, otvorila ju a vytiahla z nej biele polovičné plavky, zelené šortky a biele tielko. Potichu, aby nezobudila Patrika, svojho muža, šla do kúpeľne. Najprv sa opláchla studenou vodou, aby nadobro zahnala únavu a konečne sa obliekla. Ako tak pozerala do zrkadla, nenachádzala na svojej tvári ani tele nič, čo by si mohla vyčítať. Mala dojem, že na svojich 35 rokov vypadá veľmi dobre. Vždy mala bezchybnú pleť, ktorá si nevyžadovala zvláštnú starostlivosť a dlhé plavé vlasy jej dodávali mladistvý vzhľad. Naozaj mala krásne lesklé a husté vlasy, na ktoré bola vskutku pyšná. Zelené oči jej žiarili šťastím. Mala dôvod byť šťastná.

Uviazala si vlasy do pevného uzla, ktorý bol veľmi praktický najmä pri plávaní. Potichu vyšla z kúpeľne a prešla k dverám z izby, pričom kútikom oka pozrela na Patrika ležiaceho v posteli. Spal tak tvrdo, že už nemala strach, žeby ho mohla zobudiť. Nakoniec vyšla z izby. Pred odchodom z domu ešte skontrolovala deti, ktoré tiež ešte sladko spinkali vo svojich postieľkach. Keď deti spia, vyzerajú ako anjeli, pomyslela si Sandra, zato cez deň jej dajú poriadne zabrať. Nevedela si však predstaviť život bez nich.

Martin mal 6 a Laura 4. Boli to skutočne úžasné deti a Sandra ich milovala viac ako svoj život.

Potichu zavrela dvere detskej izby a prešla ku vchodovým dverám. V kuchyni zazrela Patrikove sako prehodené cez stoličku. Vedela, že sa včera vrátil veľmi neskoro a určite bol strašne unavený. Sandra mala pochopenie pre jeho únavu. Vedela, že ako lekár sa dennodenne stretáva s rôznymi problémami a tak sa snažila nepridávať mu starosti aj doma, ak to nebolo naozaj dôležité. Preto ju z miery nevyviedol malý neporiadok, ktorý za sebou nechal. Veď inak je to veľmi poriadny muž. Odložila sako na miesto a konečne vyšla z domu. Vybehla von a zamierila k pláži. Každé ráno absolvovala tú istú trasu a bola rada, keď pod nohami zacítila piesok. Vyzula si tenisky a položila ich ku skalnému útesu, ktorý bol na pláži. Jej trasa tu začínala i končila. Nechala tenisky ležať a rozbehla sa po chladnom piesku. Bolo ešte skoro a tak slnko nestihlo ohriať piesok, no jej to len vyhovovalo. Bežala tesne popri moru a občas jej nejaká vlnka obmyla jej bosé nohy. Po ceste stretla  pár známych, ktorým zamávala na pozdrav. Nebola sama, kto si ráno doprial malú rozcvičku. Po chvíľke sa k nej pridala jej najlepšia priateľka Karin. Bežali mlčky vedľa seba. Na rozhovor budú mať ešte dosť času, tak načo zbytočne plytvať potrebným kyslíkom. Po úspešnom absolvovaní danej trasy zo seba obe ženy zhodili šaty a hodili sa do mora. Hladné vlny ich naplno pohltili a ten opojný pocit radosti, ktorý ich naplnil, prekonal prvotný chlad, ktorým ich more privítalo. Obe si už na chladné more hneď zrána zvykli a brali to ako skvelé osvieženie. Keď vyliezli z vody, obom na tvárach žiaril úsmev.

Karin za Sandrou trochu zaostávala. Nemala až takú dobrú kondičku ako jej priateľka, hoci sa venovala viacerým športom. Aj keď plávanie nikdy nepatrilo k jej najobľúbenejším, toto ranné divadlo robila len kvôli Sandre. Na chvíľu zastala a obdivne hľadela na Sandru. Závidela jej štíhlu postavu a sviežosť, vďaka ktorým vyzerala najmenej o 5 rokov mladšia. Hnevalo ju aj pomyslenie, že Sandra vyzerá mladšie ako ona, hoci opak je pravdou. Karin je mladšia o necelé dva roky a je ešte stále slobodná. So Sandrou sa poznali odmalička a boli ako sestry.

 „Ako to robíš?“ zakričala odrazu.

„Čo?“ spýtala sa so záujmom Sandra, pretože ani len netušila, čo sa jej priateľke odohráva v hlave.

„Že vyzeráš stále tak úžasne,“ dostala odpoveď na svoju prostú otázku.

„Hádam len nežiarliš?“ podpichla ju Sandra a rozosmiala sa .

„A vieš že trochu aj hej? Keby som nevedela, že si šťastne vydatá, asi by som ťa považovala za svoju konkurentku,“ neodpustila si aj Karin malú poznámku.

„Ale choď. To je hlúposť. Aj tak si mala u mužov vždy väčší úspech ako ja. A navyše, sama si to povedala, ja už som zadaná. A čo ty? Ty si ešte stále užívaš a máš nápadníkov na každom prste 10,“ ubezpečila Sandra priateľku. Pritom si v pamäti vynorila obraz Patrika sladko spiaceho v posteli. Karin mala pravdu. Je šťastná po boku muža, ktorý ju aj po 6 rokoch manželstva ľúbi rovnako ako v deň, keď sa zoznámili.

„Ako vlastne pokračuješ s Petrom?“ spýtala sa Sandra na priateľkinu poslednú známosť. Tajne dúfala, že aj ona konečne nájde šťastie v náručí muža, ktorý ju bude ľúbiť bez zábran.

„Ale, to je len taký malý flirt. Veď ma poznáš,“ tou odpoveďou zmarila Sandrine všetky nádeje.

„Kedy sa konečne poučíš?“ napodobnila Sandra hlas Karininej matky, ktorá svojej dcére pri každej prílažitosti vyčíta, že sa ešte neusadila a nezaložila si rodinu. Obe vybuchli do hlasného smiechu. Pomaly sa obliekli a rozlúčili sa. Sandra zbehla domov, z garáže vytiahla bicykel a namierila si to k Fredyho pekárni, ktorá bola najlepšia a zároveň najbližšia.

Cestou si spomenula na Karin a bolo jej priateľky trochu ľúto, pretože vedela čo si prežila.

Keď mala Karin asi 23, zaľúbila sa do mladého podnikateľa, ktorý ju skutočne oslnil. Chodili spolu asi dva roky a dokonca začali plánovať spoločnú budúcnosť, keď Karin zistila, že je ženatý. To ju úplne zlomilo a keď sa so Sandrinou pomocou opäť vzchopila, zaumienila si, že už žiadnemu mužovi nebude veriť a bude si s nimi len užívať, kým ju to bude baviť. A potom ho jednoducho odkopne. Sandra ju zato neodsudzovala, sama si totiž s mužmi dosť prežila, kým nenašla Patrika, no verila, že aj Karin si nájde toho pravého a bude rovnako šťastná ako ona.

Opäť si spomenula na Patrika a na ich zoznámenie. Bolo to naozaj šťastie v nešťastí, dá sa povedať. Sandra práve ukončila vysokú školu a zamestnala sa v jednej rodinnej právnickej spoločnosti.Netrvalo dlho a jej šéf jej ponúkol spoluprácu na prípade zanedbania lekárskej starostlivosti. Mal to byť jej prvý prípad a rada súhlasila. Obžalovaným, ktorého Sandra mala obhajovať, bol mladý stážista, do ktorého sa zaľúbila na prvý pohľad. Vysoký, športový typ, čierne vlasy, tmavé oči, ktoré boli natoľko čisté a úprimné, že im Sandra podľahla. Ostré črty jeho tváre mu dodávali vážny výraz, ktorý sa presne hodil k jeho postaveniu. Zato jeho úsmev bol tak podmanivý a zmazal všetku prísnosť, ktorá z neho vyžarovala. Áno, bol to Patrik a Sandra podľahla jeho čaru v prvom okamihu. Na radosť oboch boli všetky obvinenia proti nemu uznané za neopodstatnené a Patrika zbavili akejkoľvek viny.

Po skončení procesu Sandra nečakala, že ho ešte uvidí, no on vošiel do jej skromnej kancelárie s veľkou kyticou ruží a pozval ju na večeru. Chodili spolu asi rok, kým sa zobrali. A keď na svet prišiel Martin, bola jej radosť obrovská. V tom období dosiahla všetko, po čom kedy túžila. Vyštudovala právo a založila si rodinu. Nikdy jej nešlo o kariéru, chcela si len zaistiť nejaké zázemie a bola rozhodnutá venovať sa rodine naplno, len čo si nejakú založí. Po narodení dieťaťa sa skutočne vzdala svojej práce a stala sa ženou v domácnosti. Bola milujúcou matkou a chápavou manželkou. Príchod druhého dieťaťa rodinu ešte väčšmi zblížil.

Keď mala Laura 3 roky, začalo sa Sandre cnieť za prácou a po dohode s Patrikom si založila vlastnú právnickú agentúru a vrátila sa do hry.

Ani jej návrat do páce nenarušil chod rodiny. Občas ju mrzí, že sa s Patrikom vidia oveľa menej ako predtým, zato si to vynahradzujú vždy, keď je to možné. Martin už chodí do školy a Laura do škôlky a teda už nie sú závislí od matkinej prítomnosti.

Zastavila pred pekárňou  a do nosa jej prenikla omamná vôňa čerstvého pečiva, ktoré všetci tak milujú.

„Ahoj Fredy,“ pozdravila majiteľa. „Ako zvyčajne, prosím ťa.“

„Jasné, hneď to bude,“ odvetil jej usmievavý pekár. Bol to milý muž, ktorý si spolu s manželkou založil pekáreň a tá je teraz pre nich všetkým. Sandre bolo ľúto týchto skvelých ľudí, pretože nikdy nemali deti, hoci by boli určite úžasnými rodičmi.

„Vypadáš skvele ako vždy,“ zhodnotil, keď jej podával tašku s pečivom.

„Ďakujem. Uvidíme sa zajtra,“ poďakovala za poklonu a venovala mu jeden zo svojich čarovných úsmevov. Poznala ho už od detstva, keď tu so svojimi rodičmi trávila prázdniny.

Znova vysadla na bicykel a vydala sa na cestu domov. Tešila sa na chutné raňajky na terase, ktoré má jej rodina tak rada.

Už vo dverách ju privítala vôňa čerstvo uvarenej kávy. Potichu prešla do kuchyne tak, aby si ju nevšimli. Deti sedeli za stolom a veselo štebotali jeden cez druhého. Patrik práve pripravoval čerstvú pomarančovú šťavu.

„Ahoj!“ zvolala veselo.

„Ahoj,“ zvolali deti a vrhli sa jej okolo krku. Milovala tieto vrúcne privítania. Patrik sa len z diaľky prizeral a usmieval sa. Vedel, že deti veľmi lipnú na Sandre a mal z toho úprimnú radosť. Keď sa konečne vymanila z ich objatia, podišla k manželovi a pobozkala ho na privítanie. Opätoval jej bozk.

„Na terase je už prestreté. Chýba len pečivo a šťava,“ povedal.

„Takže už máme všetko,“ odpovedala a ukázala mu tašku plnú čerstvých rožtekov. Zobrala mu džbán so šťavou a odišla na terasu. Všetci ju rýchlo nasledovali. Raňajky boli u nich veľkým obradom, pretože sa pri nich stretli vždy všetci, aby sa najedli spolu. Všetci bedovali väčšinou  mimo domu a na večeru meškal Patrik takmer vždy. Preto si Sandra raňajky obzvlášť vychutnáva. Naplno si uvedomuje svoje šťastie a je vďačná za všetko, čím ju život obdaroval. Nechcela ani pomyslieť, že by o to všetko mohla prísť a všetko sa by sa zmenilo.

Po raňajkách upratala zo stola a riad naukladala do umývačky. Zapne ju Bety, keď príde. Patrik šiel do spálne, aby si ešte na chvíľu pospal. V noci ho odvolali k ťažkému prípad a dnes mal pred sebou nočnú. Sandru dnes čakal prípad zneužitia maloletého dievčatka. Nedokázala pochopiť tieto prípady a hľadala dôvody, ktoré k nim vedú, aby lepšie pochopila zmýšľanie rodičov-tyranov.

Vyšla po schodoch k detskej izbe. Vošla dnu a našla Martina , ako si balí veci do školskej tašky.

Nezabudni, že dnes máš tréning. Dres máš pripravený v predsieni,“ pripomenula mu.

„Ďakujem, mami. Po škole by som sa chcel ísť hrať k Samovi. Môžem?“ spýtal sa chlapec na matkin názor.

„Iste, keď budeš mať hotové úlohy.“ Poďakoval, pobozkal mamu na líce a vybehol z izby.

„Už musím ísť!“ zakričal na schodoch a bolo počuť buchnutie vchodových dverí. Podišla k oknu a pozrela za synom. Bol to malý chlapec, ktorý akoby otcovi z oka vypadol. V škole bol obľúbený, nemal problémy s učením a mal veľký záujem o šport, v čom ho rodičia radi podporovali.

Keď jej Martinov bicykel zmizol z dohľadu, otočila sa a pohľadom hľadala v izbe svoje malé dievčatko. Laura sedela na koberci a hrala sa s bábikou. Zamyslene na ňu hľadela a pomyslela si aká je krehká až sa bála, že jej ublíži, keď sa k nej priblíži a vezme ju do náručia. Prišla k nej a pohladila ju po jemných vláskoch. Dievčatko odložilo bábiku a objalo mamu okolo krku.

„Poď, oblečieme sa a zaveziem ťa do škôlky. Súhlasíš?“

„A môžem si zobrať bábiku?“ Spýtala sa malá.

„Iste. A teraz sa poď obliecť. Ktoré šatôčky by si chcela? Modré alebo ružové?“ Dala jej na výber. Tak mala Laura dojem, že sama rozhoduje o svojom oblečení a teda už je veľká. Zatvárila sa dôležito a po malom zaváhaní sa rozhodla pre modré šaty s krajkou. Sandra ju pochválila za správny výber a skonštatovala, že v nich bude vyzerať naozaj svetovo. Laura sa potešila a rýchlo sa s maminou pomocou obliekla. Potom jej Sandra zaplietla vlásky a zaviedla ju do obývačky. Pustila jej rozprávku a povedala jej, nech ju pekne počká, kým sa aj ona oblečie.

Náhlivo vybehla po schodoch do spálne. Opatrne otvorila dvere a vošla dnu. Zistila, že Patrik ešte nespí. Podišla k posteli a pobozkala ho.

„Ty ešte nespíš?“ spýtala sa naoko pohoršene.

„Čakal som na teba. Chcel som sa rozlúčiť kým odídeš,“ povedal jej nežne a pritiahol si ju bližšie, aby ju pobozkal. Poddala sa mu. Ľahla si vedľa neho a zadívala sa naňho. Vôbec sa nezmenil. Vypadá stále rovnako dobre ako v ten deň, keď sa stretli.

„Dnes už spolu asi nebudeme. Zdržím sa v práci a ty máš nočnú.“

„Bohužiaľ. Ale od zajtra už predsa máme dovolenku a celý týždeň budem len a len tvoj,“ odvetil a svoje slová spečatil ďalším bozkom.

„Beriem ťa za slovo,“ usmiala sa, vstala a podišla ku skrini. „Ale teraz už musím ísť. Laura ma čaká dole.“ Vytiahla zo skrine smotanový kostým. Krátka sukňa a sako zvýrazňovali jej dokonalé krivky a veľmi jej pristal. Potom podišla k zrkadlu, jemne sa nalíčila, rozpustila si vlasy z uzla a nechala ich voľne padnúť na ramená. Ešte ich rýchlo rozčesala a bola hotová. Celé jej to netrvalo ani 10 minút. Ešte naposledy pobozkala manžela na rozlúčku, vzala Lauru a nasadli do auta. Malú posadila do autosedačky a pevne ju pripútala. Zakývala Patrikovi, ktorý pozeral z okna a vyrazila. Jej auto sa vzďaľovalo od dvojposchodového domu pri pláži neďaleko Los Angelles.

 Patrik pozeral, až kým mu auto nezmizlo z dohľadu. Aj on nekonečne miloval svoju rodinu a po Sandrinom boku chcel stráviť celý zvyšok života. Nikdy jej nebol neverný, hoci príležitostí by mal dosť. No nechcel dávať do stávky celé rodinné šťastie a navyše neveru odsudzoval. V ich vzťahu bola dôvera to najdôležitejšie a on Sandre tiež bezvýhradne veril.

Často však pochyboval, či od života nedostal príliš a ten si teraz nezačne vyberať úroky za to všetko. Denne sa modlil, aby tento strach bol neopodstatnený a ich šťastie bolo večné. Potom si opäť ľahol do postele a tvrdo zaspal.

Sandra zaviezla Lauru do škôlky, ktorú si sama vybrala, pretože sa jej zdala najlepšia zo všetkých a navyše bola neďaleko jej agentúry pre prípad, že by sa udialo niečo vážne.

Učiteľky tu boli skutočne milé a odborne vyškolené a preto svoj poklad mohla bez zábran zveriť do ich rúk. Poskytovali deťom voľnosť, ktorú potrebovali, učili ich samostatnosti, a čo bolo hlavné, nerozmaznávali ich. V niektorých zariadeniach totiž deti významných rodičov uprednostňovali a to sa Sandre nepáčilo. Vedela, že Lauru berú ako každé iné dieťa a nerobia medzi nimi rozdiely.

Keď si bola istá, že o Lauru je postarané, mohla sa naplno venovať svojej práci. Jej agentúra bola vzdialená asi  minút cesty autom. Hoci Sandra vo svojej oblasti nepôsobila veľmi dlho, na  rozdiel od iných významných právnikov, si vybudovala rešpekt a úctu u svojich spolupracovníkov i konkurentov.

Bol štvrtok a ju dnes čakal súd. Dnes mali rozhodnúť o osude toho zneužívaného dievčatka.

Bola rada, že tento prípad dnes skončí. Zároveň sa tešila na blížiacu sa dovolenku. Deťom začínajú prázdniny a tak si ona aj Patrik naplánovali voľno na prvý prázdninový týždeň. Tešila sa na pekné chvíle, ktoré strávi s rodinou.

Rýchlo zašla do svojej kancelárie, kde ju už čakala Ema s odkazmi. Boli to zväčša odkazy od nových klientov alebo žiadosti o radu od jej kolegov. Dala Eme potrebné inštrukcie, aby za ňu vybavila aspoň niektoré odkazy, na ostatné sa pozrie neskôr. Práve vychádzala z pracovne, keď na ňu niekto zavolal. Bol to Michael Tyson.

„Sandra, počkaj!“ zavolal na ňu.

„Michael, ponáhľam sa. Je to dôležité?“ spýtala sa cestou k výťahom.

„Ide o ten prípad sexuálneho obťažovania.“

„A? Zistili ste niečo nové?“

„Ani nie. Nik z kolegov nechce svedčiť. A nik nám nepotvrdil, že by sa v tej firme niečo dialo. Myslím medzi šéfom slečny Clarkovej a ňou. Vraj je ich vzťah veľmi profesionálny. Slečna Clarková vraj od začiatku mala o svojho šéfa záujem, no on ju odmietol. Myslím, že to obvinenie je vykonštruované,“ povedal Sandre svoj názor.

„Môže byť. Skús nájsť ešte niečo, čo by nám povedalo viac. Hovoril si s jej šéfom?“

„Áno. Povedal, že je ženatý a nemá záujem o žiadne pletky, ktoré by mohli vyvolať konflikt s manželkou. Vypadá ako slušný človek, rodinne založený. Verím mu viac ako slečne Clarkovej, hoci neviem prečo.“

„No, je to tvoj prípad, musíš dať na svoj inštinkt. Ale často sa vyskytujú prípady žien, ktoré boli odmietnuté. Zato sa chcú pomstiť aj takým spôsobom, že daného muža obvinia z obťažovania. Myslím, že v tomto prípade je to rovnako. Aspoň podľa toho, čo hovoríš. Dobre, ak by si mal niečo nové, zavolaj. Teraz musím bežať. Ahoj.“ rozlúčila sa Sandra s priateľom.

„Ďakujem, maj sa pekne a uži si dovolenku,“ zakričal za ňou.

Sandra sa s Michaelom poznala zo školy. Odkedy ju spoznal, bola jeho tajnou láskou. Vedel však, že ich priateľstvo je cennejšie než akýkoľvek iný vzťah. Bol rád, keď sa vydala za Patrika. Vedel, že je šťastná a to bolo pre neho hlavné. Pracovali spolu, kým neostala doma s deťmi. A keď si potom založila vlastnú firmu, navrhla mu, aby sa stal jej spolumajiteľom. Vždy si veľmi vážil jej názor a tak sa aj dodnes chodil radiť s ňou o svojich prípadoch.

 Sandra rýchlo vyšla z firmy a svoj záujem sústredila na nadchádzajúce jednanie. Sudca nakoniec rozhodol o vine obžalovaného a odsúdil ho na dva roky väzenia. Dievčatko umiestnili do detského domova. Aj napriek vyhranému sporu z neho nemala Sandra dobrý pocit. Vždy jej bolo veľmi ľúto týraných a zneužívaných detí. Po skončení procesu sa ešte stihla vrátiť do kancelárie, aby vybavila niekoľko odkazov. Potom dala inštrukcie svojej sekretárke, podľa ktorých sa mala zariadiť počas jej dovolenky. Jej úlohou bolo zapisovať odkazy a založiť ukončené prípady a byť poruke ostatným advokátom, keby to bolo potrebné. Sandra však trvala na tom, aby si aj Ema trochu oddýchla a na tri dni dostala aj ona dovolenku.

Rozlúčila sa a vydala sa na cestu domov. Cestou zvažovala, čo podniknú v nasledujúcich dňoch. Určite chcela navštíviť svojich rodičov, ktorých v poslednom čase vídala len občas. Aj deti sa tešili na prázdniny u starkých. Zajtra ostanú doma, strávia pekný deň na pláži a ďalší deň vyrazia.

Ani sa nenazdala a bola doma. Vo dverách ju privítala úžasná vôňa. Bety im pripravila naozaj chutnú večeru, ako sa Sandra neskôr sama presvedčila. Martin ju potešil vynikajúcim vysvedčením a ona ho na oplátkuu potešila pekným darčekom. V garáži naňho čakal úplne nový bicykel. Laura mu ho trochu závidela, kým v rohu nezbadala úplne novú trojkolku. Hneď po večeri ich Sandra vzala von, aby si ich odskúšali. Obaja mali veľkú radosť a Sandra bola šťastná, že im spravili s Patrikom takú radosť. Večer keď ich uložila do postele a prečítala im rozprávku na dobrú noc, doľahla na ňu samota. Hoci nemala dôvod cítiť sa osamelo, cítila sa tak. Deti spali, Bety už odišla a Patrik je v nemocnici. Mala nutkanie mu zavolať, no nechcela ho rušiť, ak má niečo dôležité na práci. Nakoniec si naliala pohár vína a sadla si na terasu, odkiaľ pozorovala západ slnka. Bol to krásny pohľad. Vyvolával v nej príjemné spomienky. Prežila krásne detstvo, našla svoju životnú lásku a vôbec, dosiahla všetko, po čom v živote najviac túžila. Tie krásne spomienky ju pomaly uspávali. Zobudila sa až vtedy, keď ju ráno zobudil Patrikov bozk. Spala celú noc a nezobudil ju ani chlad od mora. Keď ju Patrik pobozkal, nevedela, či sa jej sníva, alebo je to skutočnosť. Nakoniec vstala a odprevadila ho do spálne. Videla na ňom, aký je unavený. Určite mal ťažkú noc. Starostlivo ho uložila do postele a sedela pri ňom, kým nezaspal. Potom sa osprchovala, obliekla sa a chystala sa na pláž. Ešte skontrolovala deti a šla.

Pri svojej rannej rozcvičke sa zverila Karin so svojimi plánmi. Tá by si to s ňou veľmi rada vymenila, pretože je v práci veľmi vyťažená. Tiež by si rada dopriala pár dní voľna. Skôr, než sa rozlúčili, zaželala Sandre pekný deň a príjemný pobyt u rodičov. Keď sa vrátila z pekárne, Patrik sladko spal. Nechala ho spať a šla pripraviť raňajky. Spolu s deťmi sa najedla na terase a potom šli spolu na pláž. Deti radostne vbehli do mora a začali sa navzájom špliechať. Užili si pekné predpoludnie, kým sa k nim pridal aj Patrik. Deti sa potešili jeho prítomnosti, no Sandra ešte viac. Mala okolo seba ľudí, ktorí ju milujú a môže im venovať toľko času, koľko len chce.

V diaľke bolo počuť zvuk zmrzlinárskeho vozu. Deti dobehli k rodičom a žobronili o peniaze na zmrzlinu. Keďže bol veľmi teplý deň, nemala Sandra žiadne námietky. Dala každému do ruky drobné a oni sa rozbehli za blížiacim sa zvukom. Keď konečne osameli, vzal Patrik Sandru do náručia a vášnivo ju pobozkal.

„Som taký šťastný, že vás mám,“ povedal.

„Tak v to dúfam,“ podpichla ho Sandra a obaja vybuchli do hlasného smiechu. „Varujem ťa, ak by si sa čo len pokúšal sťažovať si, spravím ti zo života peklo,“ dodala so smiechom. Patrik zdvihol ruky na obranu a povedal, že to by si nikdy nedovolil. Radi sa takto podpichovali, pretože vedeli, že ani jeden nemá tomu druhému čo vyčítať a aby si na seba sťažovali? To neprichádzalo do úvahy. Navzájom sa tolerovali, verili si a boli chápaví.

Deti sa vrátili so zmrzlinou a potom sa všetci spolu zabávali až do večera.

Keď deti spokojne zaspali po dni plnom úžasných zážitkov, ostali Sandra s Patrikom konečne sami. S pohárom vína si sadli na terasu a pozorovali západ slnka. Už dlho nezažili takýto príjemný deň a večer. Odkedy sa Sandra vrátila do práce, mali na seba menej času, o to viac si ho však užívali, keď boli spolu. Keď zapadlo slnko a vonku sa zotmelo, vzal Patrik Sandru na ruky a odniesol ju až do spálne. Vďaka zdravej výžive a športu si zachovala sviežosť a odkedy sa poznajú, nezmenila sa a bola stále ľahká ako pierko. Bez ťažkostí ju odniesol do postele ako v ich svadobnú noc. Postavil ju a pomaly ju začal vyzliekať. Nechala ho. Potom vyzliekla aj ona jeho a pokryla jeho telo horúcimi bozkami plnými vášne a túžby. Nahí klesli na posteľ a strávili spolu úžasnú noc.

Ráno sa Sandra zobudila skôr. Pohľad na Patrika jej pripomenul tú prekrásnu predošlú noc. Hľadela na jeho pokojnú tvár. Vyjadrovala spokojnosť a bezstarostnosť. Keď dostatočne preštudovala jeho profil, vstala a vychystala sa na pláž.

Z jej tváre sa dalo vyčítať, že prežila niečo krásne a že je nadmieru spokojná. Usmievala sa a bola plná energie. Jediný pohľad na ňu stačil, aby si Karin domyslela, čo sa stalo. Samozrejme, Patri je doma a obaja majú čas jeden pre druhého. Bola rada, že na priateľkinej tvári znova vidí ten šťastný úsmev.

„Ahoj,“ pozdravila. „Ako tak na teba pozerám, vidím, že ste si s Patrikom pekne užili,“ Privítala ju.

„Áno, máš pravdu. Prežili sme krásnu noc,“ netajila sa Sandra svojim nadšením.

„Tak aby si vedela, ja mám pre teba tiež jednu novinku. Spomínaš si na Petra? Vlastne, ty si nás predsa zoznámila.“

„Áno, myslela som, že by ťa mohol trochu uzemniť a pomohol ti zmeniť názor na mužov,“ vyšla Sandra s pravdou von.

„Tak to ti musím oznámiť, že sa mu to podarilo. Včera večer ma pozval na romantickú večeru a . . .“  nedopovedala. Zatvárila sa tajomne a zrazu ukázala na prsteň na svojej ruke.

„Bože, Karin, požiadal ťa o ruku? Myslíš to vážne, že sa budete brať?“ Spýtala sa Sandra a od prekvapenia zabudla zatvoriť ústa. Bola to naozaj skvelá správa. Keby si nebola istá, že sa Peter s Karin k sebe hodia, nebola by ich zoznámila. Naozaj ju táto správa potešila. Objala priateľku a zaželala jej všetko dobré. Samozrejme, že ako skúsenejšia jej dala pár rád do manželstva a ponúkla jej svoju pomoc pri plánovaní svadby. Strávili na pláži spoločne viac času ako zvyčajne. Keď si to uvedomila, ospravedlnila sa Karin, že už musí ísť a ponáhľala sa do pekárne. Keď sa vrátila, v dome bolo ešte ticho. Predpokladala, že Patrik ešte spí a tak ho ešte chvíľu nechá. Pripravila raňajky a zobudila deti. Poslala ich dolu, aby začali bez nich, že hneď prídu. Potichu vošla do spálne, no Patrik v posteli nebol. Nakukla do kúpeľne, či sa sprchuje, ale ani tam ho nenašla. Odrazu si všimla lístoček na vankúši.

DRAHÁ SANDRA, VOLALI Z NEMOCNICE. BOLO TO NAOZAJ SÚRNE A MUSEL SOM ODÍSŤ. MRZÍ MA TO, STRAŠNE ŤA MILUJEM, ZAVOLAJ MI KEĎ SA VRÁTIŠ.

PATRIK.

Takže nemocnica. Samozrejme, že to chápala, ale má predsa dovolenku. Prečo nezavolali niekoho iného? A hoci to popierala, bola nahnevaná. Podišla k telefónu a vytočila číslo do nemocnice. Patrika nezohnala a tak mu nechala odkaz, že pôjde s deťmi k rodičom a nech za nimi príde, keď bude môcť. Kým zišla do kuchyne, zlosť ju prešla no stále jej bolo ľúto, že každá ich dovolenka začína rovnako. Ešte ani raz sa nestalo, aby ho neodvolali do nemocnice. Ale proti tomu nič nezmôže. Povedala deťom, že ocko musel ešte na chvíľu odísť a že za nimi príde k starkým. Potom zbalila nejaké veci a vydali sa na cestu.

Jej rodičia bývali asi dve hodiny cesty od centra L. A. Cesta viedla po diaľnici a Sandra ju už poznala takmer naspamäť. Jazdila veľmi opatrne a neznášala bezohľadných vodičov. Často sa jej na stole hromadili prípady rozličných autonehôd. Mnohé končili tragicky. Deti vzadu zadriemali. Uspalo ich to teplo, bola si istá Sandra. Napriek tomu, že ešte nebolo veľa hodín, bolo už dosť horúco. Vyrazila skôr, aby sa vyhla najväčším úpekom a zároveň dopravnej zápche. V túto hodinu bola diaľnica takmer prázdna.  Za sebou videla asi tri autá a pred ňou nešiel nik. Odrazu sa rovno na ňu rútilo auto v protismere. Čo je to za blázna? Preletelo jej hlavou. Skrútila síce volant, no čelnému nárazu nebolo možné sa vyhnúť. Všetko sa dialo tak rýchlo, že Sandra nevedela, čo sa stalo a než si mohla čokoľvek uvedomiť, upadla do bezvedomia. Necítila prudký náraz zozadu do auta, ani nepočula plakať vystrašenú Lauru.  Netrvalo dlho a na miesto prišla sanitka, ktorú zavolal niekto z ďalších účastníkov nehody.

Patrik práve vyšiel z operačky, keď mu sestra podala odkaz, aby okamžite volal pohotovosť. Mal síce v pláne zavolať Sandre a oznámiť jej, že sa ešte zrejme zdrží, no povinnosti lekára mu to nedovoľovali skôr, než nezavolá pohotovosť.

Vytočil číslo a čakal. V telefóne sa mu ozval hlas jeho priateľa Roberta.

„Robert, čo sa deje? Povedali mi, že ti mám zavolať,“ Spýtal sa čakajúc odpoveď.

„Patrik, musíš sem rýchlo prísť. Sandra a deti . . .“ Patrik stuhol. Nevnímal ďalšie slová v telefóne a rozbehol sa dlhou nemocničnou chodbou. Koľkokrát mu už volali z pohotovosti, že majú naliehavý prípad, no nikdy nepociťoval také napatie, ako práve v tomto okamihu. Čo sa stalo? Mysľou mu prebehlo tisíc možností, čo sa mohlo stať. V duchu si nadával,že nepočúval,čo mu Robert vravel ďalej. Možno mu Sandra nechala len nejaký odkaz a všetko je v poriadku. Ale prečo by mu potom volali z pohotovosti, veď odkaz by mu mohla predať sestra. Zrazu sa zastavil pred dverami na pohotovosť. Zhlboka sa nadýchol a prudko ich otvoril.  Robert ho už čakal. Nebol si istý, čo všetko Patrik počul, než  sa za ním rozbehol. Podľa výrazu jeho tváre, plnej očakávania, asi veľa nie. O to horšie sa teraz cítil. Prečo musia byť lekári poslami zlých správ? Robert sa cítil vždy veľmi zle, keď mal oznámiť príbuzným zlé správy o stave pacientov. A ako to má povedať najlepšiemu priateľovi? Poznali sa od strednej školy a obaja boli pevne rozhodnutí stať sa lekármi. Študovali spolu a nakoniec spolu aj pracujú. Keď do Patrikovho života vstúpila Sandra, obom im to prial z celého srdca. Vedel,že Sandra je skutočný poklad a trochu Patrikovi aj závidel, no zdieľal šťastie svojho priateľa. Bol svedkom na ich svadbe a je kmotrom ich detí  a aj jeho veľmi vzalo to, čo sa dnes stalo. Vedel, že mu to musí oznámiť on a to nie ako lekár,ale ako priateľ, ale dal by všetko na svete,keby to nemusel urobiť. Patrikove oči naňho spýtavo hľadeli a z jeho úst zaznelo zúfalé.

„Čo sa stalo?“ Pozrel naňho a potichu začal. Snažil sa zachovať pokojný tón, aby ho trochu upokojil, ale nedokázal skryť svoje pocity. Výraz jeho tváre Patrika znervózňoval a naháňal mu strach.

„Asi pred hodinou nám priviezli hromadnú autohaváriu. Na diaľnici sa zrazili tri autá, a dvaja ľudia boli na mieste mŕtvi,“  Nemalo zmysel niečo tajiť a čím rýchlejšie to zo seba dostane,tým lepšie pre oboch.

Patrik zbledol a zosunul sa na stoličku pri stene.

„Nehovor, že Sandra . . . „Nedokázal to ani vysloviť. Bola to strašná predstava. Ako sa to mohlo stať, premýšľal.Z jeho myšlienok ho vytrhol Robertov smutný hlas.

„Nie, Sandra je na operačke. Jej stav je ale veľmi vážny. Utrpela zranenie hlavy a myslíme si, že došlo k zraneniu chrbtice. Je dosť možné,že došlo k porušeniu miechy,“ odmlčal sa, čakal na účinok svojich slov. Patrik zavrel oči a v duchu mu odľahlo. Pokiaľ žije, ešte stále je nádej. Neuvedomoval si, aké vážne sú jej zranenia a ani si to nechcel uvedomiť. Bude v poriadku,opakoval si v duchu.

„Patrik,to nie je všetko,“ Robertov hlas ho vrhol spať do reality. Autonehoda- Sandra je zranená- šla k rodičom- a čo deti?  V tom mu svitlo. V aute museli byť predsa aj deti.

„A čo je s deťmi?“ spýtal sa a vrhol vystrašený pohľad na Roberta.

„Laura bola v sedačke. Utrpela len mierny šok a má pár modrín. Necháme je tu cez noc na pozorovanie a zajtra si ju možeš odviezť domov.“

„Chvalabohu,“ oddychol si Patrik.“A čo Martin?“

Prišlo to, čoho sa Robert najviac obával. Ako to len povedať.Nech to povie akokoľvek, je to stále rovnako strašné.

„Je mi to ľúto Patrik, ale Martin. . .“ nedopovedal. Patrik vstal pristúpil k nemu,pozrel mu do očí a vedel, čo chce povedať.

„Nie, to nie. To mi nehovor,“ zašepkal. „To nie je pravda!“ Z očí mu vyhŕkli slzy a zosunul sa k zemi. Robert k nemu podišiel, vzal ho za rameno a odviedol do izby pre lekárov.

„Kde je? Chcem ho vidieť,“ Povedal potichu a prosebne pozrel na Roberta. Ten prikývol a zaviedol ho do jednej z pohotovostných sál,kde na stole ležalo prikryté telo. Robert zostal stáť vo dverách, zatiaľ čo Patrik pristúpil k stolu. Trasúcou sa rukou odhrnul plachtu a pozrel na bledé telo malého chlapca.Jeho tvár hyzdila veľká rezná rana a na hlave mal otvorenú zlomeninu. Jeho telo ešte nestihli previezť na patologiu a tak ešte stále ležal na pohotovostnej sále, hoci mu nebolo pomoci. Patrik sa nahlas rozzvlykal a dopadol na stoličku stojacú opodiaľ.Teraz potrebuje byť sám a Robert to vedel.

„Patrik,je mi to naozaj strašne ľúto. Ak ti možem nejako pomocť, stačí povedať. Teraz idem na sálu zistiť, čo je so Sandrou a za chvíľu sa vrátim. Dobre?“ Patrik nemo prikývol.

Robert odišiel a nechal priateľa samého s jeho smútkom. Je ťažké nájsť v živote pravé šťastie, a keď ho človek nakoniec nájde, v jeden sekunde oň  može prísť. To je realita života a ľudia sa s ňou stretávajú každý deň. Robert si obliekol čistý plášť, umyl sa a nasadil si sterilné rúško skôr, než vstúpil na sál. Pri operačnom stole stál tým najlepších chirurgov, hlavným operátorom bol sám primár, doktor Willis. Bol v nemocnici len naskok,mal voľno, ale potreboval si niečo zariadiť. Keď počul,že sanitka priviezla ťažko ranenú ženu po autonehode, neváhal ani sekundu a bežal na operačku. Zdesil sa,keď na stole pred sebou uvidel Patrikovu ženu. Patrik bol preňho ako syn, ktorého nikdy nemal. Videl v ňom skvelého lekára s ambíciami, ktoré mal on sám ako začínajúci chirurg. Videl v ňom vlastne seba v mladšom vydaní. Snáď to ho viedlo k presvedčeniu, že on bude jeho nástupcom na pozícii primára, keď odíde do dochodku.

Keď tam tak videl ležať Sandru, takú bezbrannú a vo veľmi zlom stave,prebehlo mu hlavou,kde vlastne Patrik je. Nemal snáď dovolenku? Ako to že nebol s manželkou? A ak bol, kde je? Je snáď tiež zranený? Spýtal sa Roberta, ktorý mu mal asistovať. Trochu ho ukľudnilo, že Patrik je v poriadku,aj keď si nevedel predstaviť ako príjme správu o nehode. Vedel, že jeho syn to neprežil a bolo mu to úprimne ľúto. Poslal preto Roberta, jeho najlepšieho priateľa ,aby mu zvestoval tú hroznú správu. Sám túto úlohu neznášal, rovnako ako vačšina lekárov, a nevedel, ako by mu to oznamoval on, a hanbil sa zato, že to ako zbabelec rozkázal jeho kolegovi a priateľovi v jednom. Teraz sa však nesmie rozptyľovať. Musí sa sústreďovať na záchranu ľudského života.

Vedel, že to bude ťažké,zranenia boli naozaj veľmi vážne a aj keby sa operácia podarila,nie je ešte boj o život vyhratý.

Robert vstúpil na operačnú sálu a pristúpil bližšie k stolu. Videl šikovné ruky primára, ako jemne ale presne pracujú. Už niekoľkokrát mal možnosť pozorovať jeho chirurgické umenie, a nebyť tejto situácie, zmohol by sa na niekoľko poklon smerom k jeho výkonom.

Keď naňho Willis spýtavo pozrel, povedal len:

„Je v izbe lekárov. Je na tom naozaj zle.“

„Viem si to predstaviť. Taká správa by zložila každého. Ďakujem,že ste sa toho za mňa ujal,“

odpovedal mu primár.

„Bola to moja povinnosť,“ hlesol Robert.

„Postarajte sa oňho. Ak to bude nutné,dajte mu niečo na upokojenie a ak môžte, odvezte ho domov,“ poradil primár  a ďalej sa venoval svojej práci. Robert vyšiel na chodbu a vydal sa za Patrikom. Našiel ho tak, ako keď odchádzal.

„Patrik,“ oslovil ho. Ten zdvihol hlavu a v jeho očiach plných sĺz sa zračil nepokoj. Čakal, čomu povie o Sandre.

„Operácia zatiaľ prebieha dobre, ale myslím,že by si tu nemal len tak sedieť. Čo keby si zašiel za Laurou a potom ťa odveziem domov?“ Navrhol Robert a mal pripravené argumenty, ak by chcel Patrik namietať. Tan sa však nezmohol na odpor a potichu vyšiel na chodbu. Zamieril do kúpeľne, aby sa dal trochu do poriadku. Nesmie Lauru vyplašiť. Utrpela šok a on nesmie dať najavo svoju slabosť. Potom mu Robert ukázal Laurinu izbu a on potichu vošiel. Na posteli ležalo malé dievčatko. Spala. Na čele náplasť a ruku v obvaze. Potichu podišiel k postieľke. Bola taká krehká, až sa bál priblížiť. Kým spala, nemusel sa báť, že vycíti jeho pravé pocity. Ale čo bude keď sa zobudí a bude sa pýtať na mamu a Martina? Čo jej povie? Pri spomienke na Martina sa mu oči opäť zaliali slzami. V tom sa zobudila.

„Neplač oci, mňa to už nebolí,“

Pokúsil sa usmiať, pobozkal ju na čelo a povedaljej, nech ďalej spinká. Dievčatko poslušne zavrelo očká a ďalej spalo. Potichu vyšiel z izby a na chodbe ho čakal Robert.

„Poď, odveziem ťa domov,“ povedal prosto.

„Ďakujem ti. Chcel si mi nejako pomôcť?“

„Iste, len povedz ako.“

„Ostaň tu a dozri mi na ne. Ja si vezmem taxi. Prezlečiem sa, oznámim to Sandriným rodičom a vrátim sa,“ s týmito slovami sa otočil a vyšiel z haly.

Zamával na taxík, ktorý šiel práve okolo a nastúpil doň. Ten ho doviezol až pred dom. Keď Patrik pozrel na dom, doľahlo to všetko naňho ako lavína. Načo je mu tento dom, ten prepych, ktorý tu majú, keď nebude mať Sandru a Martina. Nie, takto nemožeš zmýšľať, okríkol sám seba. Sandra bude v poriadku. Musí byť v poriadku. Ale Martin? Toho mu už nič nevráti. Nemohol tomu uveriť. Ten chlapec, ktorý ešte včera behal po pláži a staval hrad z piesku tu už dnes nie je. Neovládol sa a znova sa rozplakal. Otvoril dvere s nádejou, že to všetko bol len zlý sen a že spoza rohu naňho vykukne Martin a Sandra ho privíta bozkom. No ticho domu mu prezrádzalo, že sa strašne mýli. Vyšiel hore schodami a vliezol do sprchy. Teplá sprcha ho trochu upokojila. Musíš sa ukľudniť , teraz musíš byť silný kvoli Sandre a Laure. Vďaka Bohu, že Laura je v poriadku. Keď sa osprchoval, zdvihol telefón a nervózne vyťukal číslo svojich svokrovcov. Zdvihla to Melisa.

„Ahoj Melisa, mohol by som prosím ťa hovoriť s Georgom?“ Nechcel ju vystrašiť, pretože vedel,že má choré srdce a myslel si, že bude lepšie informovať jej muža. Ten jej to potom nejak opatrne vysvetlí.

„Ahoj Patrik, deje sa niečo? Nechceli ste náhodou dnes prísť?“ Spýtal sa Georg s napätím v hlase.

„Georg, niečo sa stalo a chcem, aby si to nejak šetrne povedal Melise. Hlavne ju moc nerozruš. Keby niečo, zavolaj radšej lekára.

„Patrik, nestraš ma. Je to naozaj tak vážne?“

„Bohužiaľ áno,“ hlas sa mu triasol  a odvaha ho pomaly opúšťala. „Sandra s deťmi mali nehodu.Musel som ísť do nemocnice a tak za vami šli sami. Je to všetko moja vina!“ neudržal sa a hlas mu zlyhal.

„Patrik, čo sa stalo? Ty za to určite nemožeš, tak už mi to konečne povedz!“ posmeľoval ho Georg. Už vedel, že je to naozaj vážne. Ešte nikdy nepočul Patrika takého zničeného.

„Sandra je na tom zle. Museli ju operovať. Keď som odchádzal z nemocnice, bola ešte na operačke. Musím ešte niečo zariadiť a hneď sa tam vrátim. Martin totiž, . . . .Martin. . . . on je....“nevyslovil to. Vysloviť to by znamenalo priznať si, že je to pravda.

V telefóne nastalo ticho, ktoré občas prerušovali Patrikove potlačované vzdychy.

„A čo Laura?“ Spýtal sa po chvíľke ticha Georg.

„Tá je v poriadku, zajtra ju možem odviezť z nemocnice.“

„Ešte dnes prídeme do L.A.“

„Nie, to nie. Ja. . . .  potrebujem, aby sa niekto postaral o Lauru. Musím byť pri Sandre. Možem ju zajtra priviezť k vám? Bude lepšie ak tu nebude. Musím ešte vybaviť pohreb a...“

„Iste, privez ju. My sa o ňu postaráme. A daj nám hneď vedieť,čo je nové so Sandrou.“

„Ďakujem,“ povedal Patrik a zavesil. Čakal ho ešte jeden telefonát.

V zozname našiel číslo do Karininho domu. Ak je niekto, kto mu teraz može pomôcť,tak je to Sandrina priateľka.

„Haló?“ Ozval sa veselý hlas v slúchadle. „To si ty Sandra? Už si u rodičov? Tak ako sa máš?“

„Karin, tu je Patrik.“

„Patrik? Čo sa deje? Myslela som, že volá Sandra.“

„Mohla by si k nám na chvíľu prísť? Ťažko sa to hovorí do telefónu, je to naliehavé.“ „Jasné, hneď som tam. Je všetko v poriadku?“

Odpoveď už nedostala. Muž na druhom konci zložil. Karin nevedela, čo sa stalo, ale podľa tónu jeho hlasu spoznala, že je to skutočne vážne. Navyše si nepamatala,kedy jej Patrik naposledy volal. Rýchlo sa prezliekla a vybehla z domu. Patrik ju čakal pri dverách. Bol veľmi nervózny a to ju vyľakalo.

„Stalo sa niečo?“

„Sandra s deťmi mali nehodu.“

„Nehodu? Čo. . . . čo sa stalo? Sú v poriadku? Kde sú teraz?“ zasypala ho otázkami, no on jej slová takmer nevnímal.

„Mám k tebe jednu prosbu. Ja. . .  musím ísť naspäť do nemocnice...“

„Do nemocnice? Sandra a deti mali nehodu a ty myslíš iba na svoju prácu? Čo si to za človeka?“ spustila naňho vyčítavo. Až potom si uvedomila,že možno. . . .

„Sandra a deti sú v nemocnici? Spýtala sa placho?“ Takmer nebadane kývol hlavou.

„A sú v poriadku? Tak už konečne hovor!!!“

„Pomohla by si mi zariadiť pohreb?“

„Čo?“ vykríkla a zosunula sa do kresla. „Chceš povedať,že...“

„Martin,“ zašepkal a otočil sa. Pozeral von oknom na more a pláž, kde ešte včera strávili nádherný deň a ani len netušili,čo sa stane za pár hodín.

Karin sedela a mlčky pozerala do zeme. Nezmohla sa na slovo. Ticho prerušil Patrik.

„Musím ísť za Sandrou a odviezť Lauru k jej rodičom. Tak pomôžeš mi?“

Prikývla.

„Ako sú na tom?“ Spýtala sa potichu.

„Laura je v poriadku. So Sandrou je to vážne. Prosím ťa, zariaď všetko,čo bude nutné, ja. . .  ja to nedokážem.“ Zmätene naňho pozrela. Čo jej to tu hovorí? Bola v šoku a nedokázala chápať všetky súvislosti. Vedela len, že mu musí pomôcť ,ale nevedela ako. Má zariadiť pohreb? Pozrela naňho a až teraz si uvedomila plný význam jeho slov.

„Preboha, Patrik, je mi to tak strašne ľúto. Iste, pomôžem ti , ako len budem môcť. Ja...  neviem, čo mám na to povedať. Je to strašné. Ako . . . . ako sa to stalo?“

„Autonehoda na diaľnici. Budem v nemocnici,keby niečo.“ Nemo prikývla a zamierila k dverám.

„Karin!“ zavolal za ňou. Otočila sa a čakala. „Ďakujem.“

Vyslovil to potichu, no vedela, že to myslel úprimne. Nemohla viac zadržať slzy. Vrátila sa domov a snažila sa upokojiť. Musí Patrikovi pomôcť a svojimi slzami nič nevyrieši.

Patrik sa vrátil do nemocnice a poprosil sestru na vrátnici,aby mu zistila, kde sa práve nachádza primár. Podľa Robertových slov vedel,že práve on operoval Sandru a chcel vedieť, ako to dopadlo. Zistil, že primár je vo svojej ordinácii, preto zamieril k výťahom. Primárova kancelária sa nachádzala na druhom poschodí. Bola tam vačšina ordinácií praktických i odborných lekárov. Na prízemí bola vrátnica a príjmové oddelenie,na prvom poschodí pohotovosť a od tretieho poschodia vyššie boli ložkové oddelenia. Predpokladal, že Sandru nájde na pooperačnom,alebo ešte pravdepodobnejšie je, že ju previezli na JISku.

Pred dverami primárovej kancelárie zastal a zhlboka sa nadýchol. Potichu zaklopal a čakal, kým sa neozvalo zreteľné :

„Vstúpte!“

Otvoril dvere a ocitol sa zoči voči primárovi. Ten sa naňho skúmavo zahľadel a pozval ho ďalej.

„Posaď sa Patrik. Čakal som na teba.“ Patrik poslúchol a sadol si. Už dávno si zvykol na to,že mu jeho nadriadený tyká. Spočiatku sa cítil veľmi nesvoj, ale časom si zvykol. Nevedel, čím sa zaslúžil o to,že ho primár čiastočne uprednostňoval pred ostatnými lekármi, ale imponovalo mu to, to nepoprie.

Než sa Patrik zmohol na jediné slovo, prehovoril primár.

„Operácia dopadla lepšie, než som predpokladal, ale ešte nemá vyhraté. Podarilo sa mi zastaviť vnútorné krvácanie, nebolo až také rozsiahle a nedošlo k vážnemu poraneniu vnútorných orgánov, aspoň nie k takému, čo by ohrozilo jej život. Ale zranenie hlavy bolo dosť vážne a priviezli ju v bezvedomí. Ak sa nepreberie do 24 hodín, môže upadnúť do kómy.“ Primár sa odmlčal a čakal na jeho reakciu. Patrik mlčky počúval a len prikývol. Uvedomoval si vážnosť jej stavu a vedel, že jediné,čo môže v tejto chvíli urobiť, je čakať.

„Pri náraze zozadu,“ pokračoval pomaly primár, „došlo k poraneniu chrbtice. Kvôli vážnosti jej stavu sme však nemohli zistiť, aké rozsiahle je poškodenie a nemožno vylúčiť poškodenie miechy. Najbližších 48 hodín budeme jej stav sledovaťa pokiaľ nenastanú komplikácie, pristúpime k ďalším vyšetreniam, prípadne k operácii. Pokiaľ by to bolo nutné,bude ju operovať jeden môj známy, ktorý v takýchto prípadoch dosiahol výrazné úspechy.“

„Ďakujem,viem, že ste urobili všetko, čo bolo vo vašich silách. Teraz, ak dovolíte, pôjdem sa na ňu pozrieť.“

„Iste, len choďte. A vedzte, že akokoľvek by ste potrebovali pomôcť, stačí povedať.“ Rozlúčili sa podaním ruky a Patrik vyšiel z jeho pracovne.

Zamieril na JISku nájsť svoju ženu. Pred izbou sa zastavil a nazrel dnu cez presklené okno. V prednej časti stál stôl, kde práve sedela jedna zo zdravotných sestier. V rohu viselo niekoľko sterilných plášťov a rúšiek. Vošieldnu,potichu pozdravil sestru a siahol po jednom z plášťov. Sestra zdvihla hlavu od poznámok,ktoré si práve zapisovala a pozrela naňho.

„Je mi naozaj ľúto vašej manželky. Verím,že sa jej stav čoskoro zlepší a bude v poriadku.“

„Dúfam, že máte pravdu,“ odvetil Patrik a pozrel na lôžko za presklenými dverami. Rýchlo si obliekol plášť a nechal sestričku,aby sa venovala svojim povinnostiam.

Pomaly pristúpil k posteli uprostred izby. Bola obklopená rôznymi prístrojmi. Patrik nikdy neuvažoval o tom, ako hrôzostrašne tie prístroje pôsobia. Ako lekár si na túto skutočnosť už zvykol,ale dnes si uvedomil, prečo na príbuzných pacientov pôsobia ako strašiaci. Sú to špičkové prístroje,ktoré dokážu človeka udržiavať pri živote, na druhej strane, už len predstava, že nami milovaná osoba je úplne závislá od týchto prístrojov, je strašná.

Patrik podišiel až k posteli a skontroloval vitálne funkcie. Pulz mala slabý,ale pravidelný. Dýchala pomocou respirátora a podľa záznamu sa ešte neprebrala z bezvedomia. Patrik pozrel na svoju ženu. Bola taká bezvládna a on jej nemohol nijako pomocť. Ako povedal primár, teraz ostáva len čakať.  V Patrikovi sa miešali rôzne pocity. Strach, zúfalstvo a beznádej a na druhej strane zlosť, že ako lekár, ktorý denne zachraňuje niekoľko ľudských životov, nedokáže zachrániť ženu, za ktorú by položil vlastný život.

Z rohu izby si prisunul k posteli stoličku a sadol si. Vzal jej ruku do svojej a nespúšťal z nej zrak.Takto pri nej sedel asi hodinu. Zrazu vstal, sklonil sa nad ňu, pobozkal ju na čelo a zašepkal:

„Bojuj Sandra, potrebujeme ťa.“ S týmito slovami vyšiel z izby a zamieril o poschodie vyššie, na detské oddelenie. Potichu vošiel do Laurinej izby, aby ju nezobudil. Malá však sedela na posteli a bola zabraná do rozhovoru s chlapcom na vedľajšej posteli. Keď zbadala otca, zvýskla od radosti. Patrik sa usmial,aspoň že ona je v poriadku,pomyslel si už druhý krát v ten deň.

„Ahoj srdiečko, tak ako sa cítiš? Dievčatko sa zamyslelo a po chvíľke vážne odpovedalo:

„Myslím, že dobre, aj pán doktor to vravel. Ten pán doktor je moc fajn, dal mi lízanku.“

„To je skvelé, to si asi musela poslúchať. Ak mi to ten tvoj pán doktor dovolí, tak ťa zajtra odveziem k starkým, čo povieš?“

„Naozaj? A myslíš, že mi starká upečie ten fantastický jablkový koláč, čo mám tak rada?“

„Som si istý, že áno. Ak chceš, možeš jej zajtra, než pôjdeme, zavolať.“

„Tak dobre,“ povedala Laura nadšene. Potom sa zamyslela a jej výraz sa zmenil. Patrik čakal jej zvedavé otázky a vedel, že sa im nijako nevyhne. Cestou sem premýšľal, ako jej to všetko vysvetlí.

„Oci, kde si bol? My sme šli k starkým s mamičkou, lebo si nebol doma. Ja som zaspala a potom som sa udrela tu,“ ukázala na hlavu. „Mamička spala, nepočula, že plačem a Martin tiež.“

„Ja viem srdiečko, teraz je to už v poriadku. Alebo ťa ešte niečo bolí?“

„Nie, už nie. Oci, kde je mamička?“

Patrik sa nadýchol. „Vieš, mamička sa tiež udrela, ale trochu viac ako ty a teraz musí spinkať.“

„A pôjde s nami k starkej?“

„Zajtra nie, ale počkáš tam na ňu a ona potom za tebou príde, určite,“ vyslovil tieto slová, no presvedčený o nich nebol.

„A pôjde s nami aspoň Martin? Budeme sa spolu hrať?“

„Vieš, princezná, Martin s tebou tiež nepojde. On . . .“hľadal vhodné slová. Nič však nebolo dosť vhodné na to aby malému dieťaťu vysvetlil smrť súrodenca. „On musel odísť. Vieš, ako keď chodil do školy a mal tam nejaké úlohy, tak ...teraz mal tiež takú úlohu. Pamatáš si čo som ti vravel o anjeloch?“

„Že sú v nebíčku a dávajú na nás pozor?“

„Presne. A Martin. .  no on je teraz anjelik a musel ísť do nebíčka, aby na teba mohol dávať pozor.“

„Aby som si už neublížila?“

„Presne, aby ťa už nič nebolelo.“

„A kedy sa vráti? Ja sa sním chcem hrať,“ povedala takmer trucovito, ale akoby tušila odpoveď, vyhŕkli jej slzičky.

„On sa teraz nevráti, ale bude s tebou, len ho nemožeš vidieť. Neplač zlatko,“ povedal a sám nemal k plaču ďaleko. „Teraz si pekne ľahni a spinkaj a zajtra ráno ťa odveziem k starkej, dobre?“ Prikývla a poslušne si ľahla. „Oci, povieš mi rozprávku na dobrú noc?“ Prosíkala. Nedokázal odmietnuť. Upravil jej vankúš a prikrývku a začal. Netrvalo dlho a zaspala. Pozrel na vedľajšiu posteľa a zistil, že chlapec tiež zaspal. Ako strašne si prial, aby tam ležal Martin. Potichu vyšiel z izby. Skôr, než pôjde opäť za Sandrou, musí urobiť ešte jednu vec. Sandrin stav sa zrejme nezmenil za tú chvíľu, čo bol preč, pretože ho nikto neinformoval, hoci žiadal setričku, aby ho informovala o akejkoľvek zmene.

Zišiel na druhé poschodie nájsť Roberta. Zaklopal na dvere jeho ordinácie a vstúpil dnu. Robert sedel za stolom  a čítal si nejakú lekársku správu. Vzhliadol k dverám. Keď uvidel Patrika hneď ju odližil a pozval ho dnu.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa.

„Ako myslíš?“ povedal Patrik rozladene.

„Patrik, je mi to naozaj strašne ľúto a ak ti môžem nejako pomocť, akokoľvek, len povedz.“ Skúmavo sa naňho pozrel. Poznal Patrika dosť dlho, no nikdy ho nevidel takého zničeného. Za posledných pár hodín akoby zostarol prinajmenšom o 10 rokov. Samozrejme na to mal dôvod. Rodina dávala zmysel jeho životu a jediný okamžik ho oň mohol pripraviť. Sandra je Patrikovou životnou láskou. Tí dvaja tvorili takmer dokonalý pár. A ich deti? Patrik si veľmi často vyčítal, že kvôli svojej práci im nemože venovať viac času, hoci by si to veľmi prial. Neskutočne ich miloval. Robert si nedokázal predstaviť, čo Patrik prežíva, pretože on sám nemal toľko šťastia a nenašiel ešte tú pravú.  Koľkokrát sa pristihol,ako Patrikovi závidí jeho šťastie,no nič netrvá večne a dnes by nechcel byť na jeho mieste. Nevedel, čo by robil,keby v jednom okamihu prišiel o syna a takmer o ženu. Z celého srdca si prial Patrikove šťastie a modlil sa, aby sa z toho Sandra dostala.

Patrik sa posadil do kresla oproti Robertovi a mlčal. Po chvíli potichu prehovoril.

„Hovoril som s primárom. Operácia vraj dopadla dobre, ale ešte to nič neznamená. Ešte nemá vyhraté,“ hovoril potichu, akoby sám pre seba. Akoby sám sebe opakoval,čo už počul a potreboval si to ešte raz ujasniť. „Robert, teraz musím zabunúť na to, že som lekár, veď čo na tom záleží, keď nedokážem pomôcť vlastnej manželke?“

„Takto nesmieš zmýšľať. Len citová väzba k nej ti to bráni. Bojíš sa urobiť jediný krok, aby si jej viac neuškodil. To nie je preto, žeby si jej nechcel alebo nedokázal pomocť! Máš strach, že o ňu prídeš a tak je úplne samozrejmé,že v jej prípade nebudeš lekárom, ale predovšetkým manželom, ktorého v tejto chvíli najviac potrebuje. Nech je na tom akokoľvek, len s tvojou podporou to môže prekonať. Sám dobre vieš, že ani lekár nie je všemohúci a koľko krát sa stalo, že človek lekárom „odsúdený na smrť“ prežil vďaka morálnej podpore príbuzných. Patrik, ty si lekár telom aj dušou, ale si predovšetkým človek a tvoje city ti bránia byť lekárom v tejto chvíli, rovnako ako by to bolo u ktorého koľvek iného človeka na tvojom mieste. Teraz sa musíš vzchopiť a byť jej nablízku. To je to jediné, čo v tejto chvíli možeš a musíš urobiť,“ Robert to vravel potichu, ale dôrazne. Nechcel dopustiť, aby Patrik úplne podľahol bezmocnosti, čo by ho deptalo viac než daná situácia.

„Prevezmem všetkých tvojich pacientov, ak bude treba, požiadam o pomoc aj ostatných. Operácie, ktoré si naplánoval nebudeme presúvať, ale ty sa hlavne venuj Sandre. Buď pri nej, drž ju za ruku, hovor na ňu a uvidíš, že sa to čoskoro zlepší,“ pozrel naňho a čakal,čo sa bude diať ďalej. Patrik naňho tiež pozrel a na jeho tvári sa zračil náznak úsmevu. Bol rád, že má priateľa, akým je Robert. Vedel,že sa naňho môže kedykoľvek spoľahnúť.

„Ďakujem,“ povedal, „Vidím, že tých pár rokov, čo si sa pokúšal študovať psychológiu, nebolo zbytočných.“ Robert naňho prekvapene pozrel, a nakoniec opätoval jeho úsmev.

„Som rád, že to hovoríš. A teraz už bež a nenechaj Sandru čakať.“

Patrik mal pravdu. Robert pôvodne študoval psychológiu, ale tento obor sa preňho po čase stal nezaujímavý a tak sa rozhodol špecializovať na chirurgiu, rovnako ako Patrik. Zistil však, že psychológia mu denne pomáha, napríklad v takých situáciách, aká vznikla dnes ráno,keď treba príbuzným oznámiť zlé správy. Robertove slová Patrika skutočne trochu povzbudili a vrátili ho do reality. Prišiel o syna a tá bolesť ho bude sprevádzať do konca života, ale preňho ide život ďalej a je tu ešte Laura a Sandra,ktoré ho v tejto chvíli potrebujú. Z Robertovej ordinácie šiel rovno na JISku navštíviť Sandru. Jej stav bol rovnaký, ako keď odchádzal. Okom doktora prezrel záznamy a zistil, že to nie je úplne beznádejné. Jediné čo ho znepokojovalo bolo jej bezvedomie. Sandra sa ešte stále neprebrala, hoci narkóza už určite prestala účinkovať. Ak sa nepreberie do 24 hodín, hrozí, že upadne do kómy. Patrik si sadol na stoličku pri posteli a vzal jej ruku do svojej dlane.

„Už som tu, Sandra. Všetko bude v poriadku, nemusíš sa báť. Ale ty musíš bojovať. Som tu s tebou.“ Nevedel, ako dlho tam sedel, no nakoniec zaspal. Zobudil sa práve vo chvíli,keď jeden z monitorov ukazoval rovnú čiaru-zástava. Zúfalo pozrel na Sandru, no nestratil duchaprítomnosť a začal s oživovaním. Hoci si to neuvedomoval, kričal.

„Sandra,no tak, toto nie! Toto mi nerob! Ty musíš žiť! Musíš, rozumieš?“ Automaticky vykonával masáž srdca a pritom pozeral na monitor,pripravený zachytiť akúkoľvek zmenu. Nevedel, ako dlho trvalo, kým sestrička zareagovala, zavolala primára a začala mu pomáhať pri oživovaní. Hoci to bolo len pár sekúnd, jemu to pripadalo ako večnosť.

„Odveďte ho!“ Počul za sebou primára a na svojom ramene pocítil nejakú ruku, ktorá ho ťahal preč. Nie, on nesmie prestať, pomyslel si ,musí pokračovať,inak Sandra zomrie.Nakoniec však podľahol tlaku ruky na ramene a odstúpil od postele. Iniciatívy sa hneď chopil primár. Patrik sa otočil k postave, ktorá ho ťahala von z izby. Bol to Robert. V Patrikovi sa za posledných pár hodín nahromadila zlosť a bolesť v jednom a práve v tomto okamihu mal neuveriteľnú chuť jednu Robertovi vraziť. Pred chvíľou ho upokojoval,že všetko bude v poriadku a teraz? Jeho chabé útechy sú nanič. Nič nebude v poriadku. Stratil syna, stráca ženu, ako sa už len toto môže dať do poriadku?  Vytrhol sa mu a rozbehol sa po chodbe. Kam utekal? Sám nevedel, chcel utiecť pred tým zajatím bolesti,no nevedel ako. Vbehol do kúpeľne vo svojej ordinácii a schladil si hlavu studenou sprchou. Potom sa dovliekol k malej pohovke a ľahol si na ňu. To je koniec. Aký zmysel teraz jeho život vobec má? Žil pre lásku, pre rodinu, pre deti. Žil svojou prácou,no tá je len zlomkom jeho života. Keby to bolo nutné, vedel,že by bol ochotný obetovať čokoľvek, vrátane práce, len aby urobil Sandru a deti šťastnými. No nikdy by nemohol obetovať rodinu kvôli práci. Čo teraz? Jeho rodinné šťastie je v troskách. Má ešte Lauru, no dokáže ju vychovať sám tak, aby bola šťastná? Dokáže jej nahradiť matku a brata? Ležal na pohovke a plakal ako malé dieťa. Plakal, kým napokon vyčerpaný nezaspal. Nevedel,čo je so Sandrou, všetko bolo preňho stratené a už takmer nedúfal v jej uzdravenie.

Po bezsennej noci sa zobudil až ráno. Vstal a nevedel,čo sa deje. Ako to,že spí v ordinácii? Prečo nie je doma so Sandrou? V tom mu to došlo. Rýchlo zdvihol telefónne slúchadlo a vytočil číslo na JISku. Sužbukonajúca sestra mu dala k telefónu primára,ktorý práve prišiel skontrolovať pacientkin stav.

„Patrik, Sandru sa nám včera podarilo stabilizovať, no v noci upadla do kómy.Viete, čo to znamená.“

„Iste, musíme čakať,“ odpovedal mu Patrik, ktorého tá správa nijak zvlášť nezaskočila. Čakať, to jediné teraz môže. Ako dlho? To nik nevie, dni? Týždne? Mesiace či roky? Také prognózy so sebou prináša kóma.

„Patrik,“ ozvalo sa znova v telefóne, „myslím, že teraz by ste mali odviezť svoju dcéru z nemocnice. Má vám ju kto postrážiť? Myslel som , že ak by ste potreboval, viete, moja žena by sa o ňu s radosťou postarala, kým budete v nemocnici.“

„Ďakujem za pomoc, odveziem ju k Sandriným rodičom,už sa tam veľmi teší a sme dohodnutí, ale ešte raz ďakujem.“

„Iste, tak už bežte a buďte opatrní.“

„Ďakujem,“ odpovedal a zložil slúchadlo. Šiel do kúpeľne oholiť a umyť sa, aby malú veľmi nevyplašil. Šokov prežila za posledných 24 hodín viac než dosť. Za desať minút vyšiel z ordinácie  a zamieril na detské oddelenie, kde ležala Laura. Pomaly vkĺzol do izby, aby deti nezobudil, no to bolo zbytočné. V izbe vládol čulý ruch. Laura sedela na posteli, sestrička jej upravovala posteľ a chlapec na vedľajšej posteli počúval Laurinu historku zo škôlky.              Naraz sestrička aj chlapec vyprskli smiechom. Patrik sa tiež trochu pousmial. Laura dokáže rozosmiať každého svojou prirodzenosťou a nevinným výrazom.

Vstúpil do izby a zamieril k jej posteli. Všetci hneď zmĺkli, keď ho zbadali. Laura vyskočila z postele a vrhla sa otcovi okolo krku.

„Oci, kedy už pôjdeme k starkej?“ žobronila, zatiaľ čo ju sestrička uložila spať do postele. „Dnes. Ešte však musíš ísť so sestričkou na nejaké vyšetrenie a potom si po teba prídem. Ja sa zatiaľ zájdem domov prezliecť a potom sa hneď vrátim za tebou.“

„Sľubuješ?“

„Sľubujem. A teraz poslúchaj sestričku, aby som si ťa mohol odviezť.“

Prikývla na súhlas a poslušne si nechala od sestričky pomôcť obliecť župan.

Patrik bol rád, že sa neuzavrela do seba, ako to niektoré deti po nehodách robia. Šiel do svojej ordinácie, aby dal sestričke posledné príkazy na dobu svojej neprítomnosti. Potom zašiel na JISku pozrieť sa na Sandru. Žiadna zmena. Stále bola pripojená na prístroje, ktoré jej pomáhali prežiť. Patrik bol jedným z lekárov, ktorí verili, že pacienti v kóme sú schopní vnímať svoje okolie, preto sa s ňou potichu rozprával. Povedal jej, že odvezie Lauru k jej rodičom a potom, len čo bude môcť, sa k nej opäť vráti. Pobozkal ju na čelo a šiel za Laurou. Tá už ho netrpezlivo čakala vo svojej izbe. Rýchlo sa rozlúčila s chlapcom na vedľajšej posteli a rozbehla sa za otcom. Keď mala nastúpiť do auta, trochu zaváhala, ale nakoniec premohla strach a vliezla si do sedačky. Patrik šiel celú cestu veľmi opatrne a k Sandriným rodičom prišli krátko po obede. Keď ich Melisa videla, neubránila sa slzám. Vzala vrhla sa Patrikovi okolo krku a usedavo sa rozplakala. S Georgovou pomocou ju uložili do postele a Laure ustlali vedľa nej na prístelke. Patrik sa na túto chvíľu pripravoval celú cestu, a predpokladal Melisinu reakciu. Preto so sebou mal niečo na ukľudnenie. Jeho predpoklad sa ukázal správny a v tejto chvíli Melisa oddychovala so svojou vnučkou. Georg pozval Patrika do kuchyne a chcel vedieť viac o dcérinom stave.

„Ale povedz mi pravdu Patrik, ako to s ňou vypadá?“

„Je v kóme, môže trvať nejaký čas, kým sa preberie, a potom sa budú lekári zaoberať jej zranením chrbtice. Podľa primára to vypadá na poranenie miechy.“

Hlas mu zlyhával, keď o tom hovoril. Hovoril s človekom, ktorý Sandru tiež nadovšetko miloval a snažil sa ušetriť ho podrobností, hoci veľmi závažných. Zamlčal, že človek môže byť v kóme aj niekoľko rokov, a čím dlhšie tento stav trvá, tým menšia je pravdepodobnosť, že sa vôbec preberie. Sám na túto skutočnosť nechcel myslieť. Tiež zranenie miechy predstavuje riziko ochrnutia, a keďže ani samotní lekári nevedia, aké rozsiahle toto poškodenie je, nemožno vylúčiť ani túto možnosť.

„Prečo? Prečo to postihlo ju? Moje dievčatko. . . . a Martin. . . . . . to snáď nie je možné.“ Georg tiež plakal ako dieťa. Až doteraz bol silný kvôli Melise, ale pred Patrikom svoje skutočné pocity netajil.

„Patrik, a čo. . .  čo pohreb?“

„Poprosil som Karin, aby ho zariadila, ja som nemohol. Nedokážem to. Nie som dosť silný, aby som to zvládol. Teraz musím ísť za Sandrou, postaráte sa o Lauru?“

„Iste, len choď, o malú sa neboj. Keby bolo niečo nové, určite nám daj vedieť.“

„Samozrejme, ozvem sa hneď, ako sa vrátim do nemocnice.“

Ešte raz skontroloval Melisu a Lauru a odišiel spať do L.A. za Sandrou.

Jej stav sa vôbec nezmenil. Patrik pri nej presedel hodiny, celé dni i noci. Občas zašiel domov osprchovať sa a prezliecť sa. Asi o 3 dni bol pohreb. Okrem najbližšej rodiny sa tu zišlo veľa Patrikových priateľov i kolegov, ktorí s ním súcitili a tiež Sandrini známi. Patrik vo svojom žiali ani nevedel, kto tam v skutočnosti bol,  pamätal si však deti z Martinovej školy. Deti, medzi ktoré sa jeho syn už nikdy nevráti.

Do nemocnice denne chodili kytice kvetov s prianím skorého uzdravenia pre Sandru. Patrik už nevedel, čo s nimi. Našťastie on aj Sandra majú skvelých priateľov, bez ktorých by to nezvládli. Robert prevzal väčšinu Patrikových pacientov, takže ten mohol tráviť všetok čas so Sandrou. Každý deň bola v nemocnici aj Karin. Rozprávala sa so Sandrou, lebo verila, že aj keď je v kóme, určite ju počuje.

Dnes zase prišla do nemocnice za Sandrou. Pri jej posteli našla ako zvyčajne aj Patrika. Priniesla mu kávu a niečo na jedenie. Poďakoval a nechal ich osamote. Potom si sadla na stoličku vedľa postele a prehovorila na Sandru.

„Dnes som hovorila s Petrom. Zrušila som svadbu. Nemôžem sa vydávať, kým ty tu ležíš v takomto stave. Navyše si mi sľúbila, že mi s tým pomôžeš, a ja ťa beriem za slovo. Takže dúfam, že sa konečne zobudíš a splníš svoj sľub. Veď predsa všetko je to tvoja zásluha, že sme s Petrom spolu takže ti nedovolím vyvliecť sa z toho. Počuješ? Sandra prosím, zostaň tu s nami. Potrebujeme ťa.“

„Veď nikam nejdem,“ ozval sa tichý hlas.

Karin vyskočila zo stoličky a od radosti sa rozplakala. „Sandra, vďakabohu,“ Viac nebola schopná povedať. Zazvonila na sestričku. S ňou prišiel aj lekár a poprosili Karin, aby počkala na chodbe, kým Sandru prezrú. Karin neváhala a bežala za Patrikom. Vedela, že bude u seba v kancelárii. Ani neklopala, vbehla dnu so slzami v očiach. Keď ju Patrik uvidel, zbledol a počítal s najhorším. Nemohol tušiť, že slzy na Karininej tvári sú slzy radosti.

„Prebrala sa!“ vykríkla a vrhla sa Patrikovi okolo krku.

Čože? čo vravíš? Ona. . . .  ona sa vážne prebrala?“

„Áno, je u nej doktor, poďme za ňou, rýchlo. Ach Patrik, ja som taká rada...“

Patrik sa nemohol spamätať z toho šoku, čo mu Karin pripravila a s obavou šiel do Sandrinej izby. Keď ju uvidel, nebol schopný slova. Podišiel až k nej a rozplakal sa. Sandra ho chlácholila. Bola ešte veľmi slabá, ale šťastná a spokojná, lebo on bol s ňou.

Náhly príval emócií ju natoľko vyčerpal, že po chvíli zaspala. Keď sa zobudila, Patril bol pri nej a držal ju za ruku. Nemali však možnosť čokoľvek si povedať, lebo do izby práve vošiel primár.

„Tak vás vítam medzi živými, Sandra,“ snažil sa pousmiať.

„Ďakujem. Tiež som rada, že som späť.“

„Tak ako sa cítite?“ spýtal sa doktor Willis a tento krát sa zatváril vážnejšie. „Utrpela ste dosť vážne poranenia , ale kvôli kóme sme nemohli určiť ich presný rozsah.“

„Nič necítim. Žiadnu bolesť. Myslím, že to nebude tak vážne,“ pokúsila sa Sandra odľahčiť situáciu, ale keď videla, ako Patrik odvrátil tvár a výraz na primárovej tvári, došlo jej, že nepôjde len o pár zlomenín.

„Tak mi povedzte čo sa deje, chcem počuť pravdu,“ povedala roztraseným hlasom a uprela spýtavý pohľad na primára.

„Máte poranenú miechu. Aké vážne je zranenie sme doteraz nemohli určiť, ale teraz vás podrobíme...“

„Takže budem ochrnutá? To už nikdy nebudem chodiť?“

„To nie je isté. Možno pomôže operácia a budete chodiť ako predtým, ale treba počítať aj s možnosťou. . . . trvalého ochrnutia. Ale ako hovorím, ešte to nie je stratené.“

„Iste, ďakujem. Mohla. . . . mohla by som byť teraz chvíľu s Patrikom sama?“ spýtala sa roztraseným hlasom.

„Samozrejme, zastavím sa neskôr a dohodneme sa na podrobnostiach liečby.“

„Áno, ďakujem vám veľmi pekne. Ďakujem.“

Primár odišiel a manželia osameli.

„Neboj sa Sandra, ty to zvládneš. Som tu s tebou a spolu všetko prekonáme,“ uisťoval ju.

Odvrátila hlavu a veľmi potichu prehovorila:

„Patrik, keď . . .  keď som bola v kóme, pamätám si, že si tu bol so mnou. Vravel si, ako ma potrebuješ, ako ma miluješ. Vravel si o Laure. . . že je u našich. . . je to tak?“

„Áno, Laura je sa má u vašich veľmi dobre . Zajtra ťa prídu navštíviť. Mali veľkú radosť z toho, že si sa prebrala.“

Nepatrne kývla hlavou, že rozumie, ale nedokázala pozrieť Patrikovi do očí a spýtať sa na to, čo ju ťaží celú dobu. Odpoveď už vlastne tušila.

„Čo je s Martinom?“ pozrela Patrikovi do očí a všetko jej bolo jasné. „Prosím, nechaj ma samu.“

„Čože? Sandra, chcem byť s tebou. Už nikdy ťa nenechám samu. Prosím, odpusť.“

„Patrik, prosím, choď,“ zopakovala.

Cítila vinu za všetko, čo sa stalo. Obviňovala sa za smrť svojho syna a nedokázala sa Patrikovi pozrieť do očí. Odmietala jeho návštevy, a keď sa predsa len k nej dostal, tvárila sa, že spí. Jediný, kto ju dokázal trošku potešiť, bola Laura. Jej rodičia sa načas nasťahovali do ich domu, aby jej mohli byť nablízku a vodili je Lauru každý deň.

Nezabudla na ňu ani Karin, ktorá sa zastavila vždy, keď to dovoľovalo jej pracovné vypätie.

Raz večer jej oznámila:

„S Petrom je koniec.“

„Ako to? Veď ste sa mali brať.“

„Vieš dobre, že svadbu som odložila.“

„Áno, kvôli mne. Keby som vedela, že to takto dopadne, nikdy by som ti nedovolila tú svadbu odvolať.“

„Naopak, som rada, že sme to neunáhlili, Peter je strašne fajn človek, ale obaja sme si vedomí, že sme skvelí priatelia, nič viac.“

„To ma mrzí. Za všetko môžem ja.“

„No vlastne áno, ale nebyť teba, nikdy by som neverila, že existuje naozajstná láska.“

„Ako to? Nevravela si pred chvíľou, že ste sa rozišli?“

„S Petrom. Ale sama nie som. A myslím, že sa to medzi nami vyvíja veľmi dobre.“

„Tak už ma nenapínaj, kto je to?“

„Robert.“

„Aký Rob. . .  počkaj, nehovor mi, že Patrikov kamarát Robert?“

„Presne ten. Poznali sme sa síce už predtým, ale až ty si nás dala naozaj dohromady.“

„Tak to som rada, že aspoň k niečomu to bolo dobré.“

„No tak, Sandra, veď vieš, že za to nemôžeš. Bola to strašná tragédia, ale nemôže za ňu nik z vás. Tak prečo sa neprestaneš obviňovať a konečne nedáš Patrikovi šancu, aby ti dokázal, ako ťa miluje? Prečo nechceš jeho pomoc? Doktori vravia, že tvoja operácia dopadla dobre a nie je vylúčené, že budeš chodiť. Tak prečo to neskúšaš a nedovolíš mu, aby ti pomohol? Veď by za teba položil život.“

„To nepochopíš. Prepáč, ale som unavená.“

„Iste,“ povedala Karin a odišla.

Ona aj Melisa sa už niekoľko dní snažili presvedčiť Sandru, aby sa prestala obviňovať a aby bojovala kvôli tým, ktorí ju potrebujú. Doktori naozaj povedali, že je len na nej, či sa postaví z vozíka, alebo nie. Ale zhodli sa na tom, že pokiaľ sa bude len obviňovať a nenájde nový zmysel života, pôjde to len veľmi ťažko.

Sandra strávila v nemocnici veľa času. Podstupovala rôzne psychoterapie, aby sa so všetkým dokázala vyrovnať, mnoho rehabilitácií, ale ona prijala invalidný vozíček ako spravodlivý trest, a preto sa vôbec nesnažila.

Keď sa nakoniec vrátila domov, už sa viac nemohla Patrikovi vyhýbať. Bývali pod jednou strechou, spali v jednej spálni. A nech sa snažil akokoľvek, nič nezabralo. Jej život sa od základov zmenil. Mala síce skvelého milujúceho manžela, ale odháňala ho od seba. Mala Lauru, ale nič jej nedokázalo nahradiť Martina. Navždy zostáva len v jej srdci, ale jej to nestačí. Nikomu by nestačilo. Nemôže ho objať, pohladiť, pobozkať, nemôže ho ani pokarhať. Aké je to kruté, že ju osud o to všetko pripravil. A teraz nemôže ani chodiť. Krátko po jej prepustení bola svadba. Karin sa predsa len vydala, nie za Petra, ale za Patrikovho najlepšieho kamaráta, Roberta.

Bolo to vyše roka od tej tragédie, ktorá postihla Sandru a Patrika.  Karin a Robert zanedlho po svadbe rozšírili svoju rodinu o nového člena. Po spoločnej dohode so Sandrou pomenovali svojho prvého syna Martin. 

Snáď to bol ten impulz, ktorý Sandra potrebovala. Uvedomila si, že tým, že sa bude trápiť výčitkami už Martinovi nijak nepomôže a kvôli Laure i Patrikovi sa musí vzchopiť. Konečne si znovu uvedomila, čo pre ňu Patrik znamená a bola mu nesmierne vďačná za jeho trpezlivosť. Rozhodla sa bojovať sama so sebou. Nepovedala nikomu nič, nechcela, aby ju ľudia ľutovali ešte viac v prípade, že by sklamala. Ale dokázala to. Lekári mali pravdu keď tvrdili, že všetko závisí len od jej vôle.  

Jedného dňa sa Patrik vrátil zo služby v nemocnici a ako vchádzal do domu, zahliadol na pláži vozík. Sandrin vozík - prázdny.

Zhrozil sa, že Sandra vyviedla nejakú hlúposť. Stále sa s tou nehodou nedokázala zmieriť a on nevedel, ako by jej mohol pomôcť. Teraz pomaly kráčal smerom na pláž k vozíku a hľadal ju vo vlnách rozbúreného mora. Stál tam a nespúšťal oči z prázdneho vozíka. Z druhej strany pláže sa k nemu blížila postava. Bol rozhodnutý požiadať ju o pomoc, ale keď uvidel Sandru, neveril vlastným očiam. Podišla k nemu, mlčky ho odviedla kúsok ďalej a spolu sa posadili do piesku.

„Sandra, čo. . . „ bol v takom šoku, že nedokázal pochopiť, čo sa vlastne deje.

„Patrik. Chcem začať nový život. Chcem prekonať všetko zlé, čo nás v poslednej dobe postihlo, ale potrebujem k tomu tvoju pomoc. Potrebujem ťa. Milujem ťa.“ priznala so slzami v očiach a oprela sa oňho. Pevne si ju k sebe privinul a pocítil, ako veľký balvan, ktorý ťažil jeho srdce náhle spadol.

„Sandra, aj ja ťa milujem a už nikdy ťa neopustím, nikdy. Sľubujem“

Svoj sľub spečatili bozkom a potom už len mlčky sedeli na pláži, kým sa nezotmelo.  

Koniec