Život je len jeden

Epilóg

Alan sa predieral davom ľudí, ktorí zaplnili ich dom a cestou ku schodom zamával niekoľkým známym.

„Už prišli!“ zvolal Mathias, ktorý sa znenazdajky zjavil tesne vedľa neho.

„Výborne, tak ich uveď a ja to poviem El,“ potľapkal ho po ramene. „Počkaj, upravím ti kravatu,“ zadržal ho ešte a hoci Mathias teatrálne prevrátil očami, trpezlivo čakal, kým mu Alan upraví uzol. „Tak, teraz je to bezchybné. Vyzeráš dobre,“ zhodnotil s úsmevom a sledoval, ako mladý muž splynul s davom.

Alan vyšiel po schodoch na poschodie a zastavil sa pri jednej z hosťovských izieb, ktorá sa dnes zmenila na niečo ako šatňu. Zaklopal a trpezlivo čakal, kým sa dvere neodchýlili a Elein z nich nevystrčila hlavu.

„Ahoj, zlatko. Deje sa niečo?“ spýtala sa a nenechajúc ho ani len nakuknúť do izby, vyšla k nemu na chodbu.

„Všetci už sú na svojich miestach. Čaká sa len na nevestu,“ oznámil a sklonil sa k nej, aby ju mohol pobozkať. Nebránila sa. „Si nádherná,“ skonštatoval, keď sa od nej odtrhol a jej šťastný, skutočný úsmev, ozdobil jej tvár.

„Ďakujem. Tiež vyzeráš úžasne. Zrejme si budem musieť dať pozor, aby mi ťa nejaká iná neodviedla,“ neodpustila si mierne podpichnutie.

„Ako ste na tom?“ zmenil odrazu tému, posunkom ukazujúc k dverám.

„Sme hotové. Hneď sme späť,“ odpovedala a s tým sa chcela vrátiť späť do izby, no zadržal ju.

„Nie, aby si to dievča z teba bralo príklad a nechalo ženícha čakať pred oltárom,“ uškrnul sa, za čo si vyslúžil malé štuchnutie pod rebrá.

„Hlavne, že si sa dočkal, no nie?“ vrátila mu s úsmevom a už jej nebolo.

„Nervózna?“ spýtala sa, keď bola opäť v izbe so Sophiou, svojou dcérou. Stála pred ňou v nádherných bielych šatách, s jemnou krajkou na živôtiku bez ramienok, a hladkou, mierne sa rozširujúcou sukňou. Na hlave mala pripnutú štrasovú čelenku so závojom, ktorý zakrýval jej jemné hnedé kučierky.
“Tak trochu,“ priznala Sophia s nesmelým úsmevom.

„To je každá nevesta tesne predtým, než vykročí uličkou k oltáru,“ uisťovala ju Elein s úsmevom.

„To ti povedala tvoja mama, keď si sa vydávala?“ spýtala sa Sophia so záujmom.

„Nie. Moja mama, žiaľ, nemala možnosť prežiť so mnou môj veľký deň. Prvýkrát som sa vydala tajne, proti vôli rodičov a s Alanom sme sa dali dohromady až po jej smrti,“ vysvetlila.

„Prepáč, nemala som sa pýtať,“ zamumlala Sophia potichu.

„To nič, je to už dávno,“ zachnala jej chmury El.

„Aj tak si ťa neviem predstaviť, ako robíš niečo proti vôli rodičov. Elein- rebelka,“ zasmiala sa Sophia a snažila sa predstaviť si svoju matku na úteku kvôli mužovi.

„Každý sme si prežili svoje obdobie „rebélie“,“ pokrčila ramenami Elein a podišla k nej bližšie. „Som veľmi rada, že tento deň s tebou môžem prežiť,“ priznala vážnym hlasom.

„Aj ja som rada, mami,“ odpovedala a sledovala Eleininu reakciu. Bolo to prvýkrát, čo ju tak oslovila a obe si to uvedomovali.

„Ďakujem,“ zašepkala Elein a do očí sa jej tlačili slzy, no sľúbila si, že dnes plakať nebude. Objala Sophiu a keď ju konečne pustila, naposledy jej upravila závoj.

„Tak pôjdeme? Všetci už čakajú len a len na teba,“ povedala a otvorila dvere, za ktorými stále ešte stál Alan. V dnešný deň mu pripadla úloha „otca“ nevesty a mal ju odviesť k oltáru.

„Wow!“ vykĺzlo mu, len čo ju zbadal a vyvolal tak pobavenie na tvárach oboch žien. „Si druhá najkrajšia nevesta, akú som kedy videl,“ povedal a natiahol k nej ruku.

„Predpokladám, že prvou bola mama,“ usmiala sa naňho a ani jemu neušla zmena, ktorá sa v ten deň udiala.

„Veru tak . V ten deň, keď mi povedala svoje áno, stal som sa tým najšťastnejším mužom na svete,“ pritakal.

„Dúfam, že Stephan to bude vnímať rovnako,“ pípla nesmelo.

„O tom nepochybuj! Tak poďme, aby si nemylel, že si si to rozmyslela,“ zavelil. Ešte raz odmenil obe jedným zo svojich žiarivých úsmevov a potom už spoločne vykročili ku schodom.

Zábava bola v plnom prúde a Elein z diaľky pozorovala dav ľudí, tancujúcich v rytme príjemnej, melodickej hudby, či bezstarostne postávajúcich pri stoloch s občerstvením. Nik z nich v ten deň nemal dôvod k obavám či starostiam. Ani ona nie.

Prechádzala sa z kroka na krok v tmavom kúte záhrady, nikým nepočutá, nikým nevidená. Konečne si dovolila naplno sa uvoľniť a vychutnávať si svoje šťastie plnými dúškami. Nestarala sa o to, čo bolo, ani čo prinesie zajtrajšok. Po rokoch sa konečne naučila žiť a vychutnávať si prítomnosť, namiesto utápania sa v minulosti či obavách z budúcnosti. K tomu, aby bolo všetko dokonalé, chýbali už len tí, ktorých sviece života vyhasli predčasne. No tiež vedela, že kým ich bude mať vo svojom srdci, budú s ňou a ona s nimi. Navždy.

Pozdvihla oči k nebu a so slabým úsmevom na perách zašepkala: „Ďakujem!“

Jej vďaka možno nesmerovala k žiadnej konkrétnej bytosti či modle, no bola úprimná a Elein Schoderová verila, že sa dostane presne tam, kam má.