Život je len jeden

Kapitola č.3: Prechádzka

Sophia nakrájala poslednú červenú paradajku a pridala ju do misy s ostatnou zeleninou.

"Šalát je hotový!" zavolala smerom k jedálni, odkiaľ sa ozvalo spokojné mumlanie. "Kedy príde tvoj otec?" zavolala znovu a namiesto odpovede sa ozval domovný zvonček.

"Myslím, že už je to," skonštatoval Stephan cestou ku dverám, aby privítal svojho otca.

"Čaute decká, ocko je späť!" ozval sa od dverí radostný hlas a ona si rýchlo utrela ruky do zástery, ktorú odložila na kraj ku drezu.

"Mark!" zvolala aj ona potešene a vrhla sa mu okolo krku.

"Páni, si ešte krajšia než keď som ťa videl naposledy. Byť o pár rokov mladší a nemať konkurenciu vo vlastnom synovi... no neviem, neviem, dievča!" doberal si ju dobrosrdečne a všetci sa tomu s chuťou zasmiali.

"Večera bude o minútku, prečo sa neposadíte?" navrhla a opäť zmizla v kuchyni.

Ako povedala, tak aj bolo. Lahodná voňa jedla zľahka omámila ich zmysly a víno, ktoré Mark priniesol z Francúzska sa k tomu výborne hodilo. Celý čas ich zabával roznymi historkami z ciest a oni obaja nadšene počúvali, tešiac sa z jeho prítomnosti.

"Ale dosť už o mne!" zarazil sa náhle a skúmavo si ich prezeral. "Radšej mi povedzte, čo nové u vás dvoch, hrdličky. Ako tak pozerám, tak tá vaša zamilovanosť vás ešte neprešla," skonštatoval s úškrnom a Sophia sa pod váhou jeho pohľadu začervenala.

"Len nech vám vydrží čo najdlhšie," dodal, keď zbadal jej rozpaky a žmurkol na ňu.

"Sophia našla svoju skutočnú matku," povedal náhle Stephan a vyrazil tak dych nielen svojmu otcovi, ale aj Sophii, ktorá o tom nechcela hovoriť.

"Stephan, prosím, nechaj to!" žiadala naliehavo, no on len pokrútil hlavou.

"To, že o tom nebudeš hovoriť a pokúsiš sa na to zabudnúť nič nevyrieši, Sophia. Možno by si sa o tom mala s niekým pozhovárať a myslel som, že možno otec..." pohľadom vyhľadal pomoc u svojho otca, ktorý prikývol na znak pochopenia.

"Neviem, či o tom chcem hovoriť," oponovala dievčina a začala upratovať prázdne taniere zo stola. Markova ruka ju však zastavila a keď sa ich pohľady stretli, vedela, že sa z toho len tak nevykrúti.

"Mohli by sme sa ísť trochu prejsť?" navrhla rezognovane a Mark prikývol.

"Chceš, aby s nami šiel aj Stephan?" spýtavo pozrel z jedného na druhého, no Stephan vstal od stola, pokračujúc v tom, čo Sophia začala.

"Počkám na vás tu," povedal a pozrel na Sophiu, ktorá sa zdala byť utrápená. "Budem tu pre teba, kedykoľvek budeš potrebovať. Budem čakať, kým sa rozhodneš sama mi o tom povedať viac," trval na svojom a ona mu to oplatila vďačným úsmevom. Na rozlúčku ho ešte pobozkala a vyšla von za jeho otcom.

"Stephan je naozaj skvelý. Myslela som... bála som sa, že ma bude nútiť o tom hovoriť, ale zdá sa, že chápe viac, než som si myslela," prerušila ticho medzi nimi, keď zahli za najbližší roh.

"Moj syn vie, kedy dať veciam voľný pribeh a kedy naopak, zatlačiť na pílu. Ani ja na teba nechcem naliehať, ak o tom naozaj nechceš hovoriť, no on má pravdu. Uľaví sa ti. Možno ak niekomu povieš, čoho presne sa bojíš, či čo k tej žene cítiš, sama nájdeš odpoveď na to, ako to vyriešiť," vysvetľoval potichu a pokojne.

"Myslíte?" spýtala sa neisto a premýšľala o tom.

"Iste. Čo začať od začiatku? Ako sa tá žena volá?" spýtal sa so záujmom, no zároveň svojim tónom dal najavo, že je na nej, či odpovie.

Sophia si povzdychla. Trvalo to hodnú chvíľu, než sa rozhodla, že dusiť to v sebe zrejme nie je najlepšie a tak začala rozprávať.

"Neviem o nej veľa. Stretla som sa s ňou v podstate dvakrát. Raz, keď zrejme konečne zistila, kde pracujem. Bola mi veľmi sympatická a na chvíľu sme sa dali do reči," priznala potichu.

"Takže kým si nevedela, kto je, bola milá?" spýtal sa, aby si overil jej slová.

"Áno. Milá, kultivovaná, priateľská... povedala, že má dcéru a stará sa o svojho synovca. Vtedy mi ani len nenapadlo, že hovorí o mne a v duchu som si pomyslela, aké je to úžasné, že sa dokázala ujať synovca. Dobre, nie je to úplne cudzie dieťa, ale ani nie je jej vlastné. Proste presný protipól toho, keď sa zase niekto vlastného decka vzdá," povzdychla si.

"A potom si zistila, že je to ona?" spýtal sa znova.

"Napísala mi list, v ktorom ma žiadala o stretnutie. Nechcela som tam ísť, ale Stephan a riaditeľka domova ma presvedčili, aby som ju aspoň vypočula," priznala takmer nečujne a zamračene hľadela do zeme. "Nedala som jej šancu čokoľvek povedať. Keď som ju tam zbadala a uvedomila si, kto to je... ako je možné, že cudzie dieťa može milovať ako vlastné a to svoje dá preč?" spýtala sa zúfalo a hľadela naňho, hľadajúc odpoveď na otázku, ktorá ju trápila zo všetkého najviac.

"Nepokúsila sa ti to vysvetliť? Možno naozaj mala dovod..." navrhol, nie však práve presvedčivo.

"V tom liste splietala niečo o tom, že nás osud násilne odtrhol a že nevedela, či by bola schopná ma vychovávať, alebo niečo také. Vraj to ľutuje, ale chcela pre mňa len to najlepšie," povedala posmešne.

"Neveríš tomu?"

"Ako by som mohla?" vykríkla a z každého jej slova doslova prýštila bolesť a sklamanie. "Ako mám vedieť, že si proste len nedala pozor a ja som jej jednoducho nehrala do karát?"

"Možno by pomohlo vypočuť ju," navrhol pokojne a Sophia porazenecky zvesila ramená.

Na dlhú chvíľu bolo opäť ticho.

"Elein Shröderová," zamumlala potichu.

"Čo prosím?" nechápal.

"Elein Shröderová, tak sa volá moja matka," zopakovala pomalšie, akoby to meno ochutnávala na jazyku. Ani si nevšimla, že zastavil, kým nepozrela vedľa seba a on tam nebol. Prekvapene sa otočila a spýtavo naňho pozrela.

"Si si istá, že ona je tvoja matka?" uisťoval sa a jeho oči sa odrazu akosi zvláštne leskli.

"Áno, určite. Podpísala sa tak pod ten list, čo napísala. Prečo, deje sa niečo? Poznáte ju?" spýtala sa opatrne a keď takmer nebadane prikývol, nevedela, čo si o tom myslieť.

"Vedeli ste..." jachtala, no nevedela, ako tú otázku sformulovať.

"Že mala dcéru? NIe, o tom som nevedel. Počul som, že nemože mať vlastné deti a preto keď zomrel jej brat, vzala k sebe toho chlapca," povedal, čo vedel a v duchu počítal, kedy presne sa Sophia narodila. Mohla by... mohlo by byť možné, aby bola Sophia jeho dcéra? Žeby preto ju Elein dala na adopciu, keď sa s ňou rozišiel? Nie, to je nepravdepodobné, pomyslel si, no neustále na to musel myslieť.

"Tušíte, kto by mohol byť moj otec a prečo sa ma vzdala?" odvážila sa Sophia a položila mu otázku, na ktorú sám hľadal odpoveď. So smútkom v očiach na ňu hľadel a snažil sa nájsť nejaké rysy, ktoré by naznačovali, že by mohla byť jeho. Miesto toho v nej však videl svoju Elein... El, ktorú miloval, a na ktorú jednoducho nemohol zabudnúť.