Život je len jeden

Elein práve zakladala kartu posledného pacienta v ten deň. Alanova asistentka mala dovolenku a tak sa rozhodla za ńu na tých pár dní zaskočiť. V domove to klapalo aj bez nej, takže väčšinou aj tak nemala čo robiť a keď nemala čo robiť, myslela na Sophiu a na to, ako ju odmietla.

Z chodby k nej doľahol zvuk zvončeka. Chcela ísť otvoriť, no Alan práve prechádzal okolo a zavolal, že ide ku dverám. Dokončila teda svoju prácu a nechala Alana, aby to s hosťom vybavil. Ak ju bude potrebovať, zavolá ju.

Alan bol rád, že jeho posledný pacient už odišiel. Chcel stráviť s Elein pekné popoludnie, možno by ju mohol vziať na víkend na chatu, pomyslel si, nesúc v ruke dva poháre studenej pomarančovej šťavy, jeden pre seba, druhý pre El.

Bol už takmer pri dverách do svojej pracovne, kde El ešte upratovala nejaké jeho záznamy na miesto, keď sa domom rozozvučal zvonček.

"Idem tam!" zavolal na svoju ženu a položil poháre na neďaleký stolík vedľa telefónu. Cez presklenú časť dverí si obzrel muža, ktorý sa dožadoval ich pozornosti, no nepoznal ho. Otvoril dvere a skúmavo sa naňho zahľadel.

"Dobrý deň, prajete si?" spýtal sa prívetivo.

"Dobrý deň, nerád by som obťažoval, ale hľadám Elein. Povedali mi, že stále býva v tomto dome," odvetil druhý muž nesmelo.

"El, máš návštevu!" zavolal smerom dovnútra. "Som Alan Schröder, jej manžel. Smiem sa spýtať, čo vás sem privádza?"

"Ja som Mark Kreuzer, spoznali sme sa s El na strednej škole, vysvetľoval, no pravý dovod svojej návštevy neuviedol.

"Mark? Kde sa tu berieš?" spýtala sa Elein a vrhla sa svojmu bývalému priateľovi okolo krku. "Nevidela som ťa už celé roky," skonštatovala a oči jej žiarili potešením, že ho opäť vidí.

"Veru, naposledy sme sa videli na Vernovom pohrebe a aj to len z diaľky," pritakal. "Vyzeráš úžasne," skonštatoval, keď si ju poobzeral zo všetkých strán. Obaja na chvíľu prestali vnímať svoje okolie i Alana a v spomienkach sa vrátili do čias, keď boli jeden pre druhého všetkým. Na svoj rozchod však obaja spomínali so smútkom.

"Kde sa tu berieš? Poď ďalej, nestoj na schodoch," volala ho dnu a pri dverách takmer vrazila do Alana, ktorý celú scénu mlčky pozoroval.

"Oh, Alan!" zvolala prekvapene, akoby úplne zabudla, že tam bol. "Zoznámili ste sa? Toto je Mark," ukázala na svojho dávneho priateľa a potom, ukazujúc na Alana, predstavila svojho manžela. Obaja si kývli na pozdrav a nasledovali ju do domu.

Alan sa ponúkol, že urobí kávu, aby sa oni dvaja mohli nerušene porozprávať.

"Tak hovor! Čo máš nové? Si ženatý? Máš deti?" spytovala sa zaujato a on sa neubránil úsmevu. Bola rovnako úžasná ako si ju pamätal on, aj keď vrásky okolo očí a na čele svedčili o tom, že si toho v živote dosť prežila. A jej oči... stále ešte žiarili ako dva vzácne kamene, no mohol v nich vidieť, že ju niečo trápi. Ani veľmi nemusel hádať, čo jej robí starosti.

"Som rozvedený a mám syna. Má osemnásť rokov a už sa osamostatnil. Býva teraz so svojou priateľkou v mojom byte a ja cestujem. Je to celkom zaujímavé, ale uznávam, že doma je doma," priznal čo- to zo svojho súkromia. "A čo ty? Toto je tvoje druhé manželstvo?" spýtal sa a ona prikývla.

"S Konradom nám to akosi neklapalo," zamrmlala.

"Bol to sadistický bastard," povedal za ňu Alan, ktorý sa práve zjavil vo dverách. "Sám som bol svedkom niekoľkých ich hádok a verte mi, ten chlap sa neštítil použiť násilie ani pred cudzími," pokračoval, nevšímajúc si Eleinin prosebný pohľad.

"Alan, nechaj to! Nechcem to vyťahovať," povedala, keď to inak nešlo a on len pokrčil ramenami.

"To myslíte vážne? On ťa... El, prečo si mu to trpela? Hlavne mi nepovedz, že to bol ten bastard, kvoli ktorému sme sa my dvaja rozišli," žiadal Mark úzkostlivo.

"Nie! Predsa som ti povedala, že som v Linzi nikoho nemala a na tom trvám, tak ako som na tom trvala v deň nášho rozchodu," odpovedala chladne a on konečne mohol vidieť zmenu, ktorá sa s ňou za tie roky udiala. Bola zmierená so svojim osudom i sama so sebou. Pozrela životu do očí a vedela, čo od neho može čakať. Už ju zrejme nič nemohlo prekvapiť, čo ho naozaj šokovalo. Čím všetkým si to vlastne prešla? Čo ju primälo dať Sophiu na adopciu, keď mohla byť tou najlepšou mamou, akú by si on dokázal pre svoje deti predstaviť?

"Dobre, fajn, kvoli tomu som neprišiel. Chcel som ťa proste vidieť a... myslíš, žeby sme spolu mohli hovoriť osamote?" spýtal sa a neisto pozrel na Alana, ktorý ho prepaľoval pohľadom žiarlivého manžela. Mark sa mu nečudoval. Keby on bol na jeho mieste, tiež by sa mu nepáčila predstava, že jeho manželka bude osamote s bývalým priateľom.

"Neviem, či je to dobrý nápad, ak ste El prišli osočovať z toho, že vám bola neverná pred rokmi, hoci ja sám možem potvrdiť, že tomu tak nebolo," vmiesil sa Alan do rozhovoru, no ona mu jemne stisla ruku, aby mu dala najavo, že to nemusí robiť.

"Tak možno ste to boli práve vy, kto bol povodcom nášho rozchodu," nedal sa zastaviť Mark, ktorý nereagoval na Eleinin varovný pohľad, aby s tým prestal.

"Tak dosť! Obaja!" okríkla ich ako malé deti. "Alan má pravdu, mark. Ak si sem prišiel vyťahovať moju minulosť, potom nemám záujem," povedala pevne.

"Ide o tvoju minulosť a je mi ľúto, žeto musím vyťahovať, ale potrebujem vedieť pár vecí. Neodídem odtiaľto, kým mi neodpovieš," trval na svojom.

Alan už- už chcel protestovať, no El si len povzdychla a pozrela raz na jedného, raz na druhého. Naklonila sa k svojmu manželovi a potichu ho požiadala, aby ich predsa len nechal osamote.

"Si si istá?" spýtal sa neisto a premeral si ich hosťa podozrievavým pohľadom.

"Áno. Prosím! Keby bolo treba, určite ťa zavolám," uistila ho a potom už len mlčky sledovala, ako odchádza z obývačky a zatvára za sebou dvere.

"Tak čo chceš vedieť, Mark?" spýtala sa oveľa rezervovanejším hlasom, než ako ho vítala, keď ho zbadala medzi dverami.

"Potrebujem vedieť pravdu o tom, kto je otcom tvojej dcéry," odpovedal bez okolkov, keďže usúdil, že nie je vhodné chodiť okolo horúcej kaše.

Elein zostala ako obarená. Jej dcéra? Ako o nej práve on vedel? Ako to zistil? A prečo by ho malo zaujímať, kto jej jej otcom?

"Prečo to chceš vedieť? Odkiaľ vobec vieš o mojej dcére?" spýtala sa a ruky sa jej triasli, keď pokladala kávu na stol, aby ju nerozliala.

"Chcem vedieť, či som otcom. Podľa toho čo viem, si musela otehotnieť ešte keď sme spolu chodili. Potrebujem vedieť, či som Sophiinym otcom," odpovedal a sám sa necítil práve najlepšie, keď hľadel, ako sa jej z tváre vytráca všetka farba. Prudko vstala a otočila sa mu chrbtom.

"Naozaj neviem, ako si na také niečo prišiel. Sophia nie je tvoja dcéra," odpovedala a nervozita sa odrážala i na jej hlase.

"Ak ale ja nie som jej otcom, prečo mi stále tvrdíš, že nebol nik iný v tvojom živote? Musela si s niekým spať, keď si otehotnela, alebo chceš tvrdiť, že to bolo len tak, z ničoho nič? To mi nemožeš aspoň teraz, po rokoch, konečne povedať pravdu?" vykrikoval naštvane, no keď sa k nemu otočila, s tvárou zmáčanou od sĺz a očami naplnenými bolesťou i hnevom.

"Chceš počuť pravdu? Chceš naozaj vedieť, kto je jej otcom? Tak to si na zlej adrese, pretože ja to neviem. Znásilnili ma a vtedy som otehotnela. To bol dovod, prečo som sa v ten deň správala, ako som sa správala. Stalo sa to v tú noc pred návratom domov a ty, miesto toho, aby si ma podržal a pomohol mi preniesť sa cez to, si ma od seba odstrčil a obvinil ma, že som ti bola neverná! Ani len netušíš, ako strašne mi vtedy bolo... nemá potuchy, ako veľmi to bolelo..." vyhŕkla, no na konic jej slová prešli do vzlykov. Svojim príchodom Mark otvoril staré rany, o ktorých si myslela, že sú už dávno zhojené. Pri hľadaní Sophie sa opäť v spomeinkach vracala k tej noci, no teraz si spomenula i na všetko to, čo sa udialo potom. Na to, ako ju zradil a odhodil od seba ako špinavú ponožku bez toho, aby vedel pravdu.

Mark na ňu hľadel ako omráčený a nevedel, čo na to povedať. Odrazu pochopil veci, na ktoré predtým nenachádzal odpovede. Podišiel bližšie a opatrne k nej natiahol ruku. Skoro čakal, že sa odtiahne, no ona tam len stála a hľadela naňho, očakávajúc jeho verdikt. Čo čakala? Súcit, či si azda myslela, že ju odsúdi?

"El, ja... prepáč, nevedel som..." jachtal a keďže nevedel, čo vlastne povedať, objal ju.

"Nikto to nevedel," priznala potichu, s tvárou zaborenou do jeho ramena. "Nepovedala som to nikomu, okrem jednej priateľky a Alana," šepkala a on hladkal jej vlasy, akoby medzi nimi vobec nestálo dlhoročné odcudzenie a bolestivý rozchod.

"Odpusť mi to! Mal som ti veriť a pomocť ti... mal som..." opakoval neustále.

"Nič si nemal. Mali sme zrejme ísť každý svojou cestou. Dnes je neskoro plakať nad tým, čo bolo, aj keď ja nikdy neprestanem ľutovať, čo som urobila svojej dcére. Nedala mi ani len šancu to vysvetliť, nieto ešte, aby mi odpustila," povzdychla si.

"Sophia je zmätená, daj jej čas, aby si to v hlave usporiadala. Skúsim ju presvedčiť, aby ťa aspoň vypočula," rozhodol sa Mark a tentoraz to bola Elein, kto prekvapene vzhliadol.

"Odkiaľ ju poznáš? A ako si vedel, že je to moja dcéra?" spýtala sa.

"Tvoja dcéra chodí s mojim synom. No povedz, nie je to irónia?" usmial sa smutne. "Keby sa veci udiali inak, mohli byť tí dvaja dnes súrodenci."

"Preto si potreboval vedieť, či nie si jej otcom," pochopila El konečne.

"Áno. Ver mi, bol to pre mňa šok, keď mi povedala, že sa stretla so svojou matkou a keď vyslovila tvoje meno... všetko sa mi to vrátilo späť," povzdychol si.

"Hovorila o mne?"

"Áno, trochu. Bol pre ňu šok, keď na dohodnutom mieste našla ženu, ktorá jej ešte pred pár dňami bola sympatická a predstavovala ideál obetavej matky," vysvetlil a chvíľu jej trvalo, než si správne prebrala, čo jej práve povedal.

"To preto bola taká nahnevaná," skonštatovala a celé to dávalo oveľa lepší zmysel. "Myslíš, žeby som ju mala opäť osloviť?"

"Skús jej dať trochu času. Je to rozumné dievča," odpovedal Mark a zamyslene skúmal jej tvár. "Tvoj manžel, Alan... tam ste sa spoznali? Dali ste sa dohromady, lebo ti pomohol?" zaujímal sa. Elein pokrútila hlavou a viedla ho k pohovke, kam sa posadili vedľa seba. Rukou ju objal okolo ramien a ona sa tomu nebránila.

"Alan mi zabránil urobiť nejakú hlúposť. Pomohol mi rozhodnúť sa, čo ďalej a len vďaka nemu som uprednostnila adopciu pred potratom. Bol to moj učiteľ psychológie, určite som ti o ňom hovorila," vysvetľovala.

"To je on? Predstavoval som si ho inak," skonštatoval a obaja sa tomu zasmiali.

"Odišiel zo školy skor, než sa Sophia narodila. Ja som sa ptom zoznámila s Konrádom a proti voli rodičov som sa zaňho vydala. Alan sa v mojom živote zjavil úplne nečakane o niekoľko rokov neskor. Ozval sa na inzerát na predaj tohto domu. A prišiel práve včas, aby ma opäť zachránil," usmiala sa pri tej spomienke.

"Zdá sa, že je niečo ako tvoj rytier," doberal si ju dobrosrdečne.

"Áno, dalo by sa povedať. Je to skvelý muž a dnes si neviem predstaviť, ako by som to všetko bez neho zvládla," pritakala.

Na chvíľu medzi nimi zavládlo ticho. Prerušil ho až Mark.

"Premýšľala si niekedy o tom, aké to mohlo byť, keby sme my dvaja zostali spolu?" Po krátkej odmlke El odpovedala:

"Občas, keď som ešte bola s Konradom, ale odkedy mám Alana..." pozrela na Marka, "Milujem ho a s nikým iným by som nemohla byť šťastnejšia," dodala.

Rozprávali sa ešte dlho potom. Mark jej na oplátku vyrozprával svoj životný príbeh od chvíle, čo sa rozišli, až po súčasnosť. K jej potešeniu jej rozprával veľa aj o Sophii, o tom, čo o nej vedel a ako funguje jej vzťah s jeho synom.

"Chcela som, aby bola šťastná, aby bola zahrnutá láskou a mala úplnú rodinu, ktorá jej dá všetko, čo by u mňa nemala. Bála som sa, žeby som ju nemohla milovať tak, ako by si zaslúžila a preto som sa jej vzdala. Bola to chyba, no v tej chvíli sa to zdalo ako najlepšie riešenie," priznala a on jej rozumel.

Rozlúčili sa neskoro večer, priateľským bozkom na tvár a Elein sa konečne vrátila späť k svojej rodine. Alana našla v knižnici, pohrúženého do knihy natoľko, že ani len nevzhliadol, keď vošla.

"To je to také zaujímavé?" spýtala sa, keď vedľa neho už niekoľko minút stála a on ju naďalej ignoroval.

"Určite zaujímavejšie, než sledovať vlastnú ženu objímať sa so svojim bývalým," odsekol podráždene, stále ešte hľadiac do knihy, no napriek tomu, že bol rýchly čitateľ, stránku stále ešte neotočil. Elein sa naňho zarazene pozrela, keď si uvedomila, čo sa deje. Smutne sa usmiala a sadla si na opierku jeho kresla. Rukou jemne začala prehrabávať jeho mierne prešedivelé vlasy, no on naďalej pokračoval v svojej ignorácii.

"Vieš, že si rozkošný, keď sa takto mračíš?" podpichla ho a on ako odpoveď na jej poznámku prudko otočil stránku. "Netušila som, že si žiarlivý," skonštatovala.

"Ukáž mi človeka, ktorý by nebol, keby sa pred jeho domom objavila prvá láska jeho ženy," odpovedal opäť rovnako podráždene.

"Prvá možno, ale rozhodne nie súčasná. Predsa nezačneš žiarliť, ako kedysi Konrad. Stačilo, aby sa na mňa nbejaký muž len pozrel a bolo zle. No tak, Alan! To s Markom je minulosť," trvala na svojom a on konečne odložil knihu. Aj tak bolo zbytočné tváriť sa, že číta.

"Minulosť? Tak prečo si povedala, že premýšľaš nad tým, aké by to bolo, keby ste boli spolu? A urob mi láskavosť- neporovnávaj ma s tým indivíduom," odvetil sa chladne. Povzdychla si.

"Prepáč. No nemusel si počúvať, aj tak by som ti všetko povedala, to predsa vieš. Ale keď už sme tým začali, zrejme si nepočul dosť dobre. Povedala som, že som nad tým uvažovala, keď som ešte bola s Konradom. Tak isto som mu povedala, že ty si jediný muž, s ktorým by som dokázala byť šťastná a že ťa milujem. A myslela som to vážne, Alan," povedala a myslela to úprimne. Ich pohľady sa stretli a ona sa k nemu pritisla.

"Ľúbim ťa, Alan. Nevymenila by som ťa za nikoho, a už vobec nie za Marka, ktorý ma na rozdiel od teba opustil, keď som ho najviac potrebovala. Ty si bol so mnou, keď som bola úplne na dne a vždy si stál pri mne," zašepkala tak, aby to počul len on a odrazu pocítila, ako ju objal.

"A vždy budem," odpovedal rovnako potichu.

"Neviem, čo by som robila bez teba. Sľúb, že ma nikdy neopustíš," žiadala naleihavo a jeho zovretie zosilnelo.

"Nikam sa nechystám... a už vobec nie bez teba," uistil ju a svoje slová spečatil letmým bozkom na temeno hlavy.