Život je len jeden

Kapitola č.5: Krok vpred

Prvá dažďová kvapka dopadla na chodník, nasledovaná ďalšími. Sophia prekvapene vzhliadla k nebu, kde sa nad jej hlavou vznášal veľký búrkový mrak. Akoby priamo odrážal jej náladu a búrku zúriacu v jej vnútri. Dala sa do behu, aby unikla dažďu, no i tak bola celá premočená, keď konečne prišla domov.

"To na teba niekto vylial celé vedro s vodou?" ozval sa pobavený hlas Stephanovho otca, ktorý práve vchádzal do kúpeľne, aby jej podal uterák.

¨Vďaka!" zamumlala sušiac si vlasy a snažila sa pritom zhodiť zo seba mokré sako. "Netušila som, že bude pršať, tak som nechala dáždnik doma," vysvetľovala.

"Dáš si čaj?" spýtal sa Mark a ne¨čakajúc na odpoveď, zamieril do kuchyne, aby ho pripravil.

"Stephan sa ešte nevrátil?" ozval sa jej vzdialený hlas.

"Volal, že sa v práci zdrží," odpovedal popravde a vlastne bol za synovo zdržanie vďačný. Aspoň sa bude mocť so Sophiou pozhovárať o El.

O chvíľu už spoločne v tichosti sedeli v obývačke a pomaly chlipkali horúci čaj. Obaja chceli o niečom hovoriť, no nevedeli, ako začať. Napokon sa Mark osmelil.

"Trápi ťa niečo? Si akási zamyslená," skonštatoval.

"Nepovedala by som, že je to trápenie," oponovala mierne. "Skor... ale to nič. Napadlo mi, že moja matka bola zhruba v mojom veku, keď otehotnela," zamrmlala zamyslene.

"Bola len o niečo málo staršia, áno," pritakal, nechápajúc, kam tým mieri. Bol však rád, že sa rozhovor stočil týmto smerom.

"Niekomu sa to može zdať dosť skoro, mať v osemnástich či devätnástich dieťa," skonštatovala.

"Ako komu," prikývol azda ešte viac zmätený. "Ak si myslíš, že to bol dovod, prečo sa ťa vzdala, tak sa mýliš," riekol náhle.

"Myslíš? Neviem, čo si o tom mám myslieť. Nemožem o tom prestať uvažovať a čím dlhšie o tom premýšľam, tým viac som z toho zmätenejšia," priznala a pozrela naňho, pohľadom žiadajúc, aby jej pomohl nájsť odpoveď na jej otázky. Mark sa zhlboka nadýchol, odhodlaný povedať jej všetko. Naklonil sa k nej bližšie a ako starostlivý otec, ktorý chce chrániť svoju dcéru, ju chytil za ruku.

"Musím ti niečo povedať a chcem, aby si ma počúvala naozaj pozorne. Viem, že sa budeš hnevať, že som sa do toho plietol, no nemohol som inak," začal pomaly.

"Čo sa deje? O čom hovoríš?" spýtala sa zmätene.

"Bol som včera za tvojou matkou, za Elein Schröderovou," priznal potichu a čakal, že sa odtiahne, no ona naňho len vyjavene civela.

"Prečo?" zašepkala a osteň zrady ju bodol pri srdci. Myslela, že je na jej strane a on... Mark akoby čítal jej myšlienky, pevnejšie stisol jej ruky vo svojich.

"Samozrejme, že som na tvojej strane, no aj tvoju matku poznám dosť dobre. Viem, že by sa ťa nevzdala len tak, nemať vážny dovod a svojou návštevou u nej som sa v tom len utvrdil. Ale to, prečo hlavne som tam šiel, bolo..." na chvíľu sa odmlčal. "Spomínaš si, ako som ti vravel o žene, ktorú som miloval predtým, než som spoznal Stephanovu matku?" spýtal sa a keď sa ich pohľady stretli, pochopila.

"Je to ona, však?" spýtala sa zronene. "Ublížila nám obom," skonštatovala, hľadiac na ich spojené ruky. "Myslel si si, žeby si mohol byť mojim otcom?" spýtala sa a ani len nechcela pomyslieť na to, čo by urobila, keby jej povedal, že to nebol len dojem, ale skutočnosť. Zvlášť teraz, keď...

"Áno, preto som za ňou šiel. Vzhľadom k tomu, že ty a Stephan spolu chodíte, bolo by toto zistenie veľmi... nepríjemné pre nás všetkých," súhlasil.

"A zistil si... teda... si moj otec?" spýtala sa, ani len sa nesnažila skryť svoje obavy.

"Nie, nie som," upokojil ju okamžite. "Len neviem, či mám byť rád, alebo to ľutovať," povzdychol si a jej uľavu vystriedal opäť zmätok.

"Myslel som si, že Elein otehotnela a rozhodla sa pre adopciu práve preto, že som sa s ňou rozišiel a ona nemala odvahu starať sa o teba sama. V tomto bode som rád, že to tak nie je, vzhľadom k tomu, aké si mala detstvo a tiež preto, že si teraz so Stephanom. Na druhú stranu by som bol veľmi hrdý, keby som mal dcéru ako ty a potom... keby som bol tvojim otcom, všetko mohlo byť inak a i tvoja matka by si ušetrila veľmi veľa starostí," povzdychol si.

Sophia mlčky počúvala a chápavo prikývla. Dotieravé otázky ju však stále prenasledovali a ona zrazu chcela vedieť viac.

"Povedala ti, kto to bol?" spýtala sa takmer nečujne.

"Ja neviem, či som ten pravý, kto ti toto má povedať... no keďže nechceš vypočuť El... stala sa obeťou znásilnenia," zamumlal potichu a obostrelo ich ťaživé ticho.

Sophia zalapala po dychu. Táto možnosť ju vskutku ani len nenapadla. Možno preto, že bolo ľahšie obviňovať matku a vidieť v nej vinníka namiesto obete. Ako veľmi sa mýlila. Lenže ako to mohla vedieť? Nemohla. Rovnako ako jej matka naozaj nemohla tušiť, že jej adoptívni rodičia zahynú pri autonehode a ona skončí v domove.

"Nešla na potrat," skonštatovala po takmer desiatich minútach ticha. Prečo to neurobila, pýtala sa sama seba. Skúšala si predstaviť, ako by sa zachovala na jej mieste, no ani to nedokázala.

"Aj keď sa ti to nemusí zdať pravdivé, El má veľmi silné morálne zásady. Možnosť adopcie sa jej zrejme zdala prijateľnejšia, než taký drastický krok. Z tvojho hľadiska to zrejme nebolo najlepšie rozhodnutie, no podľa toho, čo mi povedala, sa bála, že by ťa nedokázala milovať tak, ako by si si zaslúžila," vysvetľoval.

"Vždy pri pohľade na mňa by si spomenula na to, čo sa stalo," prikývla chápavo.

"Tak nejako," pritakal Mark. "Aj keď som si istý, že svoje rozhodnutie oľutovala, len čo si ťa odniesli. Možno zo začiatku by s tým mala trochu problém, no neverím tomu, že by ťa nemilovala. Mala si vidieť, ako o tebe hovorila a s akou nehou v očiach počúvala, čo som jej o tebe rozprával. Je na teba hrdá, Sophia," hovoril ďalej a jej sa z očí kotúľali slzy veľké ako hrachy.

"Vždy som chcela, aby na mňa boli moji rodičia hrdí. Keď som bola ešte malá... myslela som si, že keď sa budem veľmi snažiť, prídu si po mňa a vezmu ma späť domov," priznala pomedzi vzlyky a ani sa nenazdala, ocitla sa v pevnom objatí svojho budúceho svokra.

"Ničím si ju nesklamala. Ona sa bála, že by sklamala teba a tak urobila čo mohla, aby ťa predtým ochránila. Snáď jediná dobrá vec, pred ktorou ťa naozaj uchránila, bol jej násilnický manžel," povdzychol si a po tomto prehlásení sa od neho prudko odtiahla.

"Chceš povedať... on ju týral?" hlesla zdesene a on len smutne prikývol.

"Stále je s ním?" zaujímalo ju.

"Nie, už dávno nie. Pochybujem, že keby bola s ním, ujala by sa opatrovníctva svojho synovca. Pokiaľ viem, je teraz druhýkrát vydatá za nejakého psychológa a je členkou Spolku na ochranu týraných žien a žien v tiesni," informoval ju a keď zistil, že ju to zaujalo, rozpovedal jej o El viac.

"Neviem, čo na to povedať," povzdychla si, keď opäť zavládlo ticho. "Je pre mňa dosť ťažké predstaviť si, že by som sa vzdala svojho dieťaťa, obzvlášť teraz, keď..." pozrela naňho a oči sa jej zvláštne leskli. "Stephan by to mal vedieť ako prvý, ale už to dlhšie nevydržím. Musím to niekomu povedať," začala a na tvári sa jej usadil plachý úsmev. "Bola som dnes u lekára. Som tehotná," odhalila svoje tajomstvo a radosť, ktorú prežívala z tohto zistenia, bola úprimná a nákazlivá.

"Teda, tomu hovorím prekvapenie!" zvolal radostne aj Mark a znova ju objal. "Síce som nečakal, že zo mńa spravíte deska v takom mladom veku, ale blahoželám. Stephan bude nadšený," povedal.

"Z čoho budem nadšený?" ozval sa z chodby hlas, ktorý ich oboch prekvapil.

"Stephan? Nepočuli sme ťa prísť," ozvala sa Sophia a hnala sa mu v ústrety.

"To mi došlo. Tak čo je to za prekvapenie, čo predo mnou tajíte?" spýtal sa a pohľadom prebiehal z jedného na druhého.

"No neviem... myslíš, že to s ním nesekne?" spýtala sa Sophia Marka naoko zamyslene.

"Myslím, že keď som to zvládol ja..." začal pochybovačne a potom prešiel k svojmu synovi, dal mu ruku na rameno a pevne stisol. "Buď chlap a nes to statočne," poradil mu a zamieril do svojej izby, aby im doprial trochu súkromia.

Stephan pozrel na Sophiu a ustarane sledoval výraz jej tváre. Otcov komentár ho znepokojil.

"Stalo sa niečo? O čom to otec hovoril?" vyzvedal naliehavo a nechal sa ňou odviesť až k pohovke, kde sa Sophia posadila a rukou ukázala na miesto vedľa seba. "Chceš, aby som do nervozity pukol?" spýtal sa prudšie, než mal v úmysle, no ona akoby si to nevšimla.

"Nie je to nič zlé, upokoj sa," tíšila ho mierne a pritúlila sa k nemu. "Ako by sa ti páčilo, mať dieťa?" spýtala sa nevinne.

"Dieťa? No, určite nejaké chcem, ty nie?" spýtal sa neisto.

"Samozrejme, že chcem... vlatne... jedno je už na ceste," usmiala sa nesmelo a zámerne vyhľadala jeho pohľad. Mohla v jeho očiach doslova čítať, videla ako sa snaží pochopiť, čo práve povedala a presne vedela, kedy mu to došlo.

"Dieťa? Chceš povedať... naše dieťa? Ty si tehotná?" uisťoval sa a jeho pery sa preťahovali do radostného úsmevu.

"Doktor mi to dnes potvrdil," pritakala a než stihla dodať niečo viac, uväznil jej pery vo vášnivom bozku.

"To je tá najlepšia správa, akú som v posledných niekoľkých týždňoch počul," prezradil s neskrývaným potešením.

"Takže si rád?" spýtala sa len pre istotu, hoci to bol jasné na prvý pohľad.

"Rád? Sophia, to je slabé slovo," odpovedal nežne a objal ju. Cítila sa tak úžasne, tak bezpečne a spokojne, keď ju takto držal. Odrazu ju však zasiahlo boelstné pomyslenie. Ako sa asi musela cítiť jej matka v okamihu, keď zistila, že je tehotná? Pre ňu bola tá chvíľa iste pravým opakom toho, čo teraz prežívala Sophia. Možno... možno by jej mala dať aspoň jednu šancu na to, aby sa spolu porozprávali. Nemohla sľúbiť sebe ani jej nič viac, no može urobiť aspoň tento prvý krok...