Život je len jeden

Sophia potrebovala nejaký čas, aby si v hlave usporiadala myšlienky. Neustále musela mysliť na to, čo sa stalo jej matke a na sľub, ktorý dala sama sebe. Bola rozhodnutá jej napísať, no stále nie a nie sadnúť si ku stolu, vytiahnuť papier a pustiť sa do toho. Odkladala to. Nebola si istá, čo jej má napísať. Na jednu stranu jej nechcela dávať príliš veľkú nádej na odpustenie, pretože na to ešte nebola pripravená. Chce to čas, zaznievali jej v hlave Markove slová, ktoré následne zopakoval i Stephan. A tak čakala na vhodný okamih.

Prekvapilo ju, že od chvíle, čo jej Mark povedal pravdu, cítila sa lepšie. Možno naozaj potrebovala poznať pravdu. A potom... určite to malo súvislosť s tým, že čakala dieťa. Tešila sa. Bola taká šťastná, ako už dávno nie. A Stephan jej nadšenie zdieľal.

Ubehli dva týždne odo dňa, keď zistila, že je tehotná a odvtedy neprešiel deň, aby sa cestou do práce nezastavila pred výlohou obchodu s detským oblečením a potrebami pre bábätko, alebo aby nesledovala mamičky s kočiarmi v parku. O niekoľko mesiacov sa k nim pridá aj ona a jej drobček.

Možno to bolo tým, že v ten deň v parku zbadala nielen mladú mamičku s kočiarom, no po jej boku kráčala i staršia žena a milo sa usmievala na oboch: na svoju dcéru i vnúča. Uvedomila si, že jej dieťatko nebude mať okrem Marka žiadnu inú babičku či dedka, ak... ak to ona pripustí. Azda to malé by vskutku mohlo byť kľúčom k vytvoreniu, zatiaľ ešte neexistujúceho, vzťahu medzi ňou a jej matkou. Takto zmýšľajúc, sadla si po návrate z práce ku stolu a pustila sa do listu, ktorý sa ani zďaleka nepísal dobre.

***

Klopanie na dvere zosilnelo, až sa Elein prekvapene strhla. Opäť sa nechala uniesť myšlienkami úplne inam a zabúdala na realitu. Musím s tým prestať, karhala samu seba a pozrela k dverám, ktoré sa váhavo otvorili.

"Claudia, poď ďalej!" vyzvala mladú ženu s dieťaťom v náručí, aby vošla.

"Neruším? Chcela som sa len rozlúčiť," ozvala sa dievčina a váhavo vstúpila. Elein okamžite vstala a obišla stol, kráčajúc k nej.

"Takže sa vraciaš k rodičom?"

"Áno, mama ma vzala na milosť. Predpokladám, že je to len kvoli Laure," pozrela na asi polročné dieťa vo svojom náručí. "A možno ju prehovoril aj otec, ale hlavné je, že mi dali druhú šancu," usmiala sa a Elein bola šťastná s ňou. Stála pred ňou úplne iná žena, než ktorá k nej prišla hľadať pomoc takmer pred vyše rokom. Vtedy bola ešte závislá na drogách, ktorým prepadla vďaka svojmu partnerovi. Keď však zistila, že je tehotná, rozhodla sa zmeniť svoj život od základu a hoci to znamenalo rozchod s otcom jej dieťaťa, bola čistá a mala krásnu zdravú dcérku.

"Mám z teba veľkú radosť. Verím, že tú šancu využiješ a všetko bude v poriadku," povzbudzovala ju.

"Navždy budem tvojm dlžníkom," hlesla Claudia a v očiach sa jej ligotali slzy. "Bez tvojej pomoci a bez tohto centra... Neviem, kde by som dnes bola," priznala potichu.

"Som rada, že sme mohli pomocť. To, že sa dokážeš opäť postaviť na vlastné nohy je tou najväčšou odmenou," odvetila Elein. "Budeš nám tu chýbať," dodala a objala ju. Jej dievčatko pobozkama na vrch hlavičky a obe ich obdarovala úsmevom.

"Prídeme na návštevu," sľúbila Claudia a ona na odpoveď mlčky prikývla. Odprevadila ju až k autu, v ktorom čakal jej otec a i ten vďačne kývol Elein na pozdrav.

"Tak presne za tento pocit tá práca skutočne stojí," povzdychla si Tara, jej asistentka, ktorá sa tam tiež z čista jasna najavila.

"Áno, to rozhodne," pritakala. "Máme dnes ešte niečo?" spýtala sa, pozerajúc na hodinky.

"Nie, chystala som sa na odchod. Ideš tiež?"

"Len si vezmem veci. Alan je na konferencii v Londýne a Mathias je doma sám. Cestou sa asi zastavím niekam do obchodu a kúpim pizzu," odpovedala s úsmevom.

"Veľmi vhodné," uškrnula sa Tara, mávajúc jej na pozdrav. "Uvidíme sa v pondelok!"

"Pekný víkend!" zaželala jej El a pobrala sa späť do svojej kancelárie. Myslela na nadchádzajúci týždeň a na to, ako ho strávi s Mathiasom. Alan bude preč ešte pár dní a tak myslela, že by Mathyho mohlo zaujať pár jej obľúbených miest. Tara sľúbila, že bude cez víkend po ruke, keby bolo v domove niečo potrebné zariadiť a tak mohli s chlapcom vyrazi´t mimo mesto.

Cestou sa skutočne zastavila v obchode a po chvíľke zaváhania vložila do košíka aj mrazený polotovar. Zvyčajne síce varila, no verila, že to Mathiasovi nebude vadiť, ak raz budú mať niečo nezdravé.

Aké však bolo jej prekvapenie, keď otvorila dvere a do nosa jej udrela voňa praženého cesnaku a čohosi, čo nedokázala hneď identifikovať, no rozhodne to nevoňalo zle. Prekvapene nakukla do kuchyne v domnienke, že sa snáď Alan vrátil z konferencie skor, ale mýlila sa.

"Mathias? Čo tu vystrájaš?" spýtala sa prekvapená Elein a podišla bližšie.

"To sú cestoviny s lososom. Povedal som si, že keď zvládne varenie Alan, tak ho zvládnem tiež," uškrnul sa na ňu mladík.

"Vonia to zaujímavo," skonštatovala pozerajúc mu pod ruky, ako to robí.

"Však? V telke vraveli, že to zvldáne aj neandrtálec, tak som si to chcel overiť," dodal s rozškľabeným úsmevom.

"Vážne? Nevšimla som si, že máme návštevu," začudovala sa Elein naoko a uznanlivo ho potľapkala po ramene.

"Takže tú pizzu, čo som kúpila, dám do mraziaku na inokedy. Ale keďže sme objavili tvoj skrytý talent, tak na ňu nebudem mať chuť tak skoro," uškrnula sa a začala vykladať nákup z tašiek, kým ju nezastavil.

"Ja to vyložím!" zarazil ju, vypol sporák a vzal jej nákup z rúk. "Čo keby si sa šla prezliecť do niečoho pohodlnejšieho a vrátila sa dome tak za desať minút na večeru?" navrhol Mathias, čím ju prekvapil azda ešte viac a tak sa nezmohla na odpor.

Presne o desať minút sedela za stolom a čakala, kým sa bude podávať jedlo.

"Hm... vyzerá to lákavo," ohodnotila uznanlivo.

"A ešte lepšie to chutí," podporil ju Mathy a sám sa s chuťou pustil do cestovín.

"Musím povedať, že sebavedomie ti nechýba," usmiala sa. "Si ako tvoj otec," dodala a zadívala sa naňho.

"Podobám sa naňho?" spýtal sa mladík so záujmom.

"Áno, si skoro rovnako vysoký, máš jeho oči i úsmev. Nos máš po mame," odpovedala pokojne. "Vern vždy vravel, že si jej podobný viac než jemu, ale ako si dospieval, mohla som v tebe vidieť jeho, keď bol zhruba v rovnakom veku. Niekde hore by som mala mať fotky."

"Možme sa na ne spolu pozrieť, ak budeš chcieť?" spýtal sa nesmelo a ona len prikývla.

"Dlho som ich nevidela," zamumlala. "Tak prezradíš mi, čo to vlastne jeme?"

"Isteže," prikývol a narovnal sa. Nasadil vážny výraz tváre a s vareškou v ruke, ktorú stále ešte zvieral, začal svoju prednášku.

"Orestujeme pár strúžikov cesnaku, podľa toho, ako veľmi ho obľubujeme a potom k nemu pridáme drveného lososa. Mierne opražíme a zalejeme šľahačkou na varenie. Privedieme k varu, ale nevaríme!" dodal vážne a El sa takmer neubránila výbuchu smiechu. "Do takto pripravenej omáčky pridáme trochu šťavy z pomaranča, aby sme ju zjemnili a podľa chuti osolíme a okoreníme. Vlejeme do misy s uvarenými cestovinami a podávame," zakončil s hlbokou úklonou.

"Šašo," skonštatovala Elein, naberajúc na vidličku ďalšie sústo chutnej večere.

"Aký si mal deň?" spýtala sa len tak medzi rečou.

"V pohode, chvíľu som bol vonku a potom som trochu varil..." pokrčil ramenami pokojne. "Prišla ti pošta," vyhŕkol zrazu, akoby si na to až teraz spomenul.

"Nejaké účty?" spýtala sa nezaujato, no on len pokrútil hlavou a jeho výraz zvážnel.

"Poslala to ona," zamumlal potichu.

"Ona?" Elein chvíľu nechápala, na koho sa odvoláva. "Koho máš... počkať! Myslíš Sophiu?" spýtala sa prekvapene a on opäť len prikývol. Vstal od stola a z poličky vedľa dverí vzal zalepenú obálku.

"Nevedel som, či ti o tom vobec hovoriť," priznal pokorne. "Mal som chuť hodiť to do koša a..."

"Ale prečo?" nechápala Elein. "Vravela som ti predsa, že medzi nami dvoma sa tým nič, vonkoncom nič, nemení," uisťovala ho, keďže si zle vysvetlila jeho slová i správanie.

"O tom to nie je!" zarazil ju náhle a pozeral na ňu z výšky, keďže bol vyšší než ona. Podišiel bližšie k nej a vzal jej ruky do svojich dlaní. "Ver mi, že si naozaj neželám nič iné, než aby si bola šťastná, teta El. Viem, ako veľmi ti záleží na tom, aby si získala svoju dcéru späť, ale nechcem sa pozerať, ako ti ubližuje. Čo ak je v tom liste niečo, čo ťa zraní?" posledné slová len tak zamumlal a Elein si nemohla pomocť, aby ho neobjala.

"Ďakujem, že sa o mňa tak staráš, Mathy," zašepkala. "Naozaj som si nemohla byvrať lepšie, pokiaľ išlo o teba a Alana. Ste moje všetko, vy obaja. A ty vieš, že by v tom liste mohlo byť naopak niečo, čo by mi pomohlo a potešilo ma."

"Len preto som ho nevyhodil," pritakal a podal jej obálku.

"Ďakujem," odpovedala. "Aj za tú večeru. Bola skvelá," dodala s úsmevom.

"Rado sa stalo, aj nabudúce," opätoval jej úsmev a sledoval, ako sa za ňou ztvárajú dvere do knižnice, kam sa ukryla, aby si v súkromí prečítala, čo jej Sophia napísala.

Sedela v kresle, obálku v ruke. Zdalo sa to ako celá večnosť, čo na ňu hľadela a váhala. Tak isto, ako Mathias, i ona sa bála toho, čo by list mohol obsahovať. Nebola si istá, či Mark Sophii povedal, čo sa stalo, a ak áno, ako zareagovala? Napokon sa odhodlala a trasúcimi sa rukami obálku otvorila. Ani ju veľmi neprekvapilo, že list nebol nijako zvlášť dlhý a s tichým povzdychom sa pustila do čítania.

Pani Schröderová,

uvedomujem si, že pri našom poslednom stretnutí som sa nesprávala práve najvhodnejšie a prosím, prijmite moje ospravedlnenie. Verím však, že ani ja, ani vy ste neočakávali, že si hneď padneme do náruče a budeme sa tváriť, akoby sa nič nestalo. Ani to mi však nedávalo právo správať sa tak, ako som sa správala a naozaj ma to mrzí.

Hovorila som s Markom, určite viete, že je to otec mojho priateľa. Povedal mi o svojej návšteve u vás a hoci som sprvu neoceňovala jeho intervenciu, po zrelom uvážení som došla k názoru, že nebyť jeho, nikdy by som sa asi neodhodlala k tomuto kroku.Prosím, nerobte si veľmi veľké nádeje a nesľubujte si od tohto listu príliš, pretože v tejto chvíli vám naozaj nemožem sľúbiť nič viac, než že si všetko dokladne nechám prejsť hlavou a potom... ktovie.

Mark mi povedal, čo všetko predchádzalo vášmu rozhodnutiu a vo svetle tohoto zistenia vám musím poďakovať, že som vlastne dostala právo na život. Neviem, čo všetko viete vy o mne, ale nebolo pre mňa jednoduché zmieriť sa so svojim životom. Avšak teraz som šťastná, čakám vlastné dieťa a mám možnosť získať to, po čom vždy túžila, šťastnú rodinu.

To, že som tehotná, ma prinútilo prehodnotiť isté svoje názory na celú vec a práve preto vám vlastne píšem. Potrebujem čas, aby som si na to všetko zvykla a urobila prvé kroky smerom k vám. Neviem, kedy k nim nájdem odvahu, no verím, že ak ste čakali doteraz, nebude pre vás problém počkať ešte nejaký čas.

Ak vám to aspoň trochu pomože, tak vedzte, že hoci je to pre mňa ťažké, zmieriť sa s tým všetkým, necítim k vám nenávisť. Som zmätená a sklamaná, to priznávam, ale nenávisť to nie je.

Prajem vám, aby ste aj vy boli konečne šťastná, tak ako som ja teraz a prosím, dajte mi čas.

Sophia Lohrová

Elein s úžasom hľadela na kus papiera. Vyzeral tak neškodne a pritom ju tých pár slov dokázalo úplne rozhodiť. Jej dcéra jej napísala... sama, dobrovoľne... ba čo viac? Ona jej dala dokonca nádej, že nie je všetko stratené a že raz možno... áno, nemala by si od toho príliš sľubovať. Sophia dala jasne najavo, že ešte nie je celkom rozhodnutá, ale už len to, že o tom bude uvažovať... Znova pozrela na list a zalial ju pocit nekontrolovateľnej radosti. Nielenže ju jej dcéra uistila o tom, že k nej nepociťuje nenávisť, ale ešte jej oznámila aj tú šťastnú novinku. Čaká dieťa... ona, Elein, bude babičkou a ak sa jej podarí získať svoju dcéru späť, nenájde len jeden stratený poklad, ale hneď dva. Pri tom pomyslení sa jej na tvári usadil spokojný úsmev a keď potom za ňou prišiel Mathias, aby sa uistil, že je v poriadku, rozhodla sa čeliť aj zvyšku svojej minulosti.

"Pozrieme si tie fotky?" navrhla a on horlivo prikývol. Spoločne teda vyšli do jej spálne, pohodlne sa uvelebili na posteli a rad za radom si prehliadali jeden obrázok za druhým a ona s nostalgiou rozprávala príbeh tej či onej fotografie, až kým Mathias nezaspal so svadobnou fotkou svojich rodičov pritisnutou na hrudi.