Život je len jeden

Kapitola č.2: Z očí do očí

Sophia vošla do kaviarne a nervózne sa rozhliadla okolo seba. Netušila, ako tú ženu spozná, no akosi vedela, že jej matka spozná ju. Zvedavo i vystrašene zároveň skúmala tváre prítomných hostí a snažila sa odhadnúť, ktorá zo žien, sediacich osamelo pri šálke kávy, by mohla byť tou pravou. Azda ta blondínka, skláňajúca sa nad akousi knihou? Či je to azda tá bruneta, zamyslene hľadiaca z okna, akoby niekoho čakala? Odrazu sa však dvere otvorili a ženin výraz sa razom rozjasnil, keď zbadala vysokého, čiernovlasého muža kráčať jej smerom. Znovu sa rozhliadla a vtedy ju zbadala. Ich pohľady sa stretli a ona vedela, že sa nemýli. Spoznala v nej ženu, ktorá sa pristavila pri plote ich školky, len si vtedy neuvedomila, že nesledovala deti, ale ju. Váhavým krokom pristúpila ku stolu a mlčky civela na ženu, ktorá bola azda nervóznejšia, než ona sama. Samozrejme, mala by byť. Hádam si len nemyslí, že jeden list a pozvanie na kávu po toľkých rokoch niečo zmení.

"Prišla si," skonštatovala Elein takmer nečujne a hľadela svoju dcéru ako na zjavenie. "Neposadíte sa?" spýtala sa formálnejšie, ukazujúc na voľnú stoličku oproti sebe. Sophia po krátkom zaváhaní prijala miesto. V tom okamihu už vedľa nej stála servírka a milo sa spýtala, čo si objedná. Rozhodla sa pre kávu, hoci nepochybovala, že neskor určite ocení niečo ostrejšie.

"Nebola som si istá, ako na moj list zareagujete a nevedela som, či prídete," priznala Elein, len čo opäť osameli.

"Boli by ste radšej, keby som neprišla?" spýtala sa Sophia ostrejšie, než mala v úmysle.

"Nie! To rozhodne nie!" poprela túto možnosť Elein. "Tak dlho som na túto chvíľu čakala..."

"Neviem, čo si od toho sľubujete," skočila jej do reči Sophia, čo El primälo k tichému povzdychu. Vedela, že to nebude ľahké, no nesmie to vzdať! Teraz proste nie! Odhodlane zdvihla hlavu a pozrela svojej dcére do očí.

"Viem, že nemám právo čokoľvek od teba žiadať, no aspoň ma vypočuj," zašepkala zlomeným, zúfalou prosbou naplneným hlasom.

"Mali by ste vedieť, že tu nie som kvoli vám, ale kvoli sebe. Chcela som vedieť, čo za matku sa može vzdať vlastného dieťaťa," povedala a jej slová zneli kruto i jej samej. Mala pocit, že v očiach staršej ženy zazrela známy odlesk potláčaných sĺz, no snažila sa to nevnímať. Aj keby chcela, nemohla by súcitiť s touto ženou.

"Možno matka, ktorá je v zúfalej situácii a nevie, ako z nej von," pokúsila sa o vysvetlenie Elein.

"V tak zúfalej, že sa vzdala vlastnej dcéry a ujala sa synovca, tomu hovorím riešenie," vysmiala sa jej slová Sophia a zmĺkla len preto, že sa k ich stolu blížila servírka. Položila šálku s kávou pred mladšiu ženu a spýtavo pozrela na Elein.

"Dáte si ešte niečo?"

"Nie, to bude zatiaľ všetko, ďakujem," zamumlalal El v odpoveď a pohľadom stále spočívala na tvári svojej dcéry. Než ale stihla čokoľvek povedať, ozvala sa opäť Sophia.

"Tak už to konečne vyklopte! Jednoducho som sa vám nehodila do krámu, tak šup so mnou k nikomu cudziemu, prečo nie? A keď začali byť výčitky príliš neznesiteľné, rozhodli ste sa utíšiť svoje svedomie tým, že ste sa ujali svojho synova," vyrukovala Sophia so svojou teóriou a Elein len vyjavene pozerala, ako sa jej vzďaľuje aj posledná nádej na obnovu ich vzťahu, ktorý v podstate prestal existovať v okamihu porodu.

"Tak to nebolo!" namietala chabo, no Sophia zjavne nechcela počúvať. "Robila som to pre tvoje dobro!"

"Je mi jedno, ako to bolo! Nazaujímajú ma vaše dovody! To vaše "dobro" mi zničilo život, ak o tom neviete!" vykríkla pobúrene.

"Dovoľ mi vysvetliť ti to!" žiadala El, no jej snaha bola zbytočná. Sophia už stála na nohách a

chystala sa na odchod.

"Nie je čo vysvetľovať! Nechajte si to pre niekoho, koho to zaujíma, ale ja to nie som," povedala rozhodne a než stihla El čokoľvek namietať, rozbehla sa ku dverám.

"Sophia, počkaj, prosím!" volala za ňou, no jediné čo tým dosiahla, boli udivené pohľady ostatných hostí. Sophia sa ani len neobzrela.

Slzy, ktoré dovtedy potláčala ako sa len dalo, teraz stekali po jej tvári a ona sa tomu ani nesnažila zabrániť. Znova sa posadila za stol, tentoraz sama. Definitívne. Kedy sa to všetko takto zvrtlo? Chcela jej toho toľko povedať, vysvetliť jej, ako veľmi to ľutuje, no tostalo len pri "chcela". Sophia ju jednoducho odmietla počúvať. Na jednu stranu sa jej nemohla čudovať, no na stranu druhú... chcela svoju dcéru späť. Chcela opäť svoje dievčatko, ktoré naozaj milovala, hoci sa predtým bála, že by toho nebola schopná.

Netušila, ako dlho trvalo, kým ju niekto chytil za ramená a pevne objal. Keď sa jej cez slzy podarilo zaostriť, zistila, že je to Alan, ktorý sa ju snažil utíšiť.

"O-od-odišla!" vyjachtala zo seba napokon. "Nenechala ma... nepočúvala..." vzlykala na jeho ramene a kŕčovito zvierala predok jeho košele, teraz zmáčanej jej slzami.

"Pšššt, to bude v poriadku! Poďme domov!" zavelil rozhodne a ťahal ju ku dverám kaviarne. Účet zaplatil už predtým a tak ju mohol konečne odviesť, sprevádzaný ľútostivými pohľadmi zvyšných hostí a personálu.

"Musím ísť za ňou, Alan! Musím jej povedať pravdu! Myslí si o mne len to najhoršie a ja... nemožem ju stratiť, keď som ju konečne našla," šepkala zúfalo, keď ju viedol k autu.

"Daj jej čas, kým si to trochu urovná v hlave," poradil jej pokojne, no srdce mu trhalo bolesťou, keď ju videl takto trpieť. "Musíš postupovať opatne a uvidíš, zas bude dobre," chlácholil ju.

"Nenávidí ma," povedala rezignovane.

"To si nemyslím. Je len zmätená, daj jej čas," zopakoval a keď napokon znavene prikývla, nasadol aj on do auta a odviezol svoju ženu domov. Všetkých ich čaká ešte dlhá cesta, pomyslel si a kútikom oka sledoval El, ktorá sedela na vedľajšom sedadle ako kopka nešťastia. Už dávno ju nevidel takú zúfalo a zlomenú, a ten pohľad ho ničil. Nevedel, ako inak jej pomocť, než že bude s ňou a bude jej oporou, nech už to so Sophiou dopadne akokoľvek.

Keď Sophia vybehla z kaviarne, prebehla ulicu, pričom sa cez závoj sĺz len tak- tak vyhla nejakému autu a za najbližším rohom, kde ju nik nemohol vidieť, sa zosunula pozdĺž steny na zem a rozvzlykala sa. Prečo ona? Prečo jej to nedošlo, keď za ňou prišla do školky? Bola jej vtedy na prvý pohľad sympatická a keď jej povedala, že sa stará o synovca, kdesi v tom zamknutom kúte svojej duše túžila, aby jej mama bola taká, ako tá žena. Nepoznala ju, no na prvý pohľad z nej vyžarovao čosi... vtedy si vravela, že keby jej matka bola taká ako ona, určite by jej detstvo nebolo také, aké v skutočnosti bolo. No dnesv kaviarni, jediným pohľadom na tú strápenú ženskú tvár, rozbila na márne kúsky všetky svoje naivné predstavy o spravodlivosti sveta. Chcela kričať a plakať, chcela sa vrátiť späť a nikdy nedospieť k rozhodnutiu ísť tam. Chcela si zachovať svoje sny o tom, že nie všetci ľudia sú zlí a skazení, no táto žena, ktorá tak náhle vpadla do jej života a obrátila ho naruby, jej vzala i poslednú nádej, ktorú ešte mala. Cítila sa podvedená. Teraz viac, než kedykoľvek predtým. Cítila sa bezmocná a prázdna. Ako pohár, z ktorého vytiekla i posledná kvapka vody. Tá jedna jediná kvapka, ktorá ešte mohla uhasiť jej smäd po materinskej láske a prijatí. Zamkla tieto túžby hlboko vo svojom srdci a pred časom od tej skrýše chcela zahodiť kľúč, no nenašla k tomu odvahu. Stále ešte dúfala, že raz príde niekto, kto si od nej ten kľúč vyžiada a vypustí na svet to plaché a zranené vtáča, aby ho naučil lietať. Teraz ten kľúč vypadol z jej skrehnutých prstov a padal hlboko na dno jej širokého oceánu bolesti.

Chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala z prvotného šoku a vydala sa na cestu domov. Keď otvorila dvere bytu, stačil jediný pohľad na Stephana, aby pochopil, ako to dopadlo. Vďačne sa schúlila v jeho náručí a vychutnávala si teplo jeho objatia. Potrebovala cítiť jeho podporu, jeho láskua náaklonnosť. Okrem neho nemala nikoho... okrem neho nebol nik, na koho by sa mohla spoľahnúť vždy a vo všetkom. Pevnejšie sa k nemu pritúlila a snažila sa nemyslieť na to všetko, čo tej žene povedala. Bola k nej krutá, vedela to, no ten pocit zrady v nej prehlušil všetko ostatné. Nedokázala triezvo uvažovať, veď predsa nešlo o žiadnu banalitu, lež o jej život. O život, o ktorom tá žena rozhodla ešte prv, než sa narodila. Mala jej dať možnosť vysvetliť to. Mohla ju aspoň vypočuť, no odsúdiť a odmietnuť ju bolo ľahšie, než čokoľvek iné. Nechcela na to myslieť, no stále sa jej to vracalo. Videla v mysli jej tvár, jej oči naplnené zúfalou bolesťou a cítila žeravú zlosť i pálčivú bolesť vo vlastnom srdci, no nevedela, ako z toho von. Bála sa riskovať, že sa opäť spáli a preto sa rozhodla uzavrieť túto kapitolu svojho života a viac sa k nej nevracať.

Osud však jej rozhodnutie neschvaľoval.